ostala som v byte sama, vtedy na človeka všetko dolieha. Uvedomuje si ako je sám, a hlavne akou prázdnotou zíva posteľ, keď je napoly prázdna. Tamara to brala vždy optimisticky. Hovorieva že tá posteľ je vždy napol plná, než napol prázdna. Niekto pri dverách zaklopal, otočila som tým smerom hlavu. Žeby si Tamarka niečo zabudla? Klopanie sa ozvalo znovu a tak som prešla k dverám a pootvorila ich. Na moje veľké prekvapenie tam stál Martin, otvorila som dvere viac aby mohol prejsť dnu, ale on zostal stáť. Zamračila som sa a on sa nadýchol. „Prepáč, ja...nemohol by som tu dnes spať?“ V takýchto situáciach som vedela že je lepšie pomôcť a nepýtať sa na dôvod, keď budú ľudia pripravený, povedia ho sami. Chvíľu som sa na neho pozerala a potom som ustúpila na bok, aby mohol prejsť dnu. „Ďakujem.“ povedal, keď sa začal obzerať po byte. Potichu som prešla do kuchyňe a zapla som rýchlovarnú kanvicu. Martin ešte stále stál beznádejne na tom istom mieste, pozeral na mňa. Neviem či to bolo tým svetlom, ale zdal sa mi trochu viac bledý. „Nemusíš mi nič vysvetľovať...“ povedala som a ukázala som mu rukou aby si sadol. „Ja viem.“ povedal trochu ticho a posunul sa k pohovke. Sršala z neho čistá beznádej, bolo mi ho ľúto, ale to bolo to najmenej čo v tej chvíli potreboval. Usmiala som sa. „Prečo sa usmievaš?“ spýtal sa trochu vydesene. „Asi neschováva pod tou mikinou zubnú kefku a pyžamo, čo?“ „Nie, to nie.“ uznanlivo sa zasmial a potom zostal trochu nervózny. „Tak poď, niečo nájdeme.“ Nemôžem povedať že mal šťastie, lebo si nejaký chlap u mňa náhodne nechal trenírky a podobne. Nemôžem to povedať preto, lebo si ich u mňa nik nenechal. Boli súčasťou môjho šatníka, rovnako ako hociktorá kabelka, či topánky. Mala som v šatníku vyhradenú samostatnú kôpku saténových trenírok. Mala som vo zvyku v nich spávať. Boli pohodlné a mne sa zdali sexi, aj keď sexi sa zdali iba mne. Zobrala som prvé ktoré som chytila, dobrý výber, boli na nich žabky so slnečnými okuliarmi. „Asi chceš aj triko že?“ Martin sa usmial, a z toho mi bolo jasné, že som sa nemusela ani pýtať, chcela som zažartovať a podať mu nejaké s výstrihom, ale na žarty nebola vhodná chvíľa a tento by bol trochu viac suchý ako je zdravé. „Vezmi si niektoré z tej kopy.“ Nadvihol obočie a nedôverčivo pozrel na kopu tričiek. Tiež som nadvihla obočie a načiahla sa ku kope tričiek. Hodila som do neho biele reklamné tričko. Uškrnul sa a odpochodoval do kúpeľne. „No super,“ zašomrala som si, „ako si teraz umyjem zuby?“ Odrazu sa mi nad hlavou rozsvietila žiarovka a pri vypínači stál malý čertík. Bolo by hlúpe vojsť do tej kúpeľne, keď sa bude sprchovať, umyť si zuby nachystať mu uterák a zubnú kefku a zmiznúť? „Nie!“ odpovedal čertík a ja som sa pomalým tempom posunula do kúpeľne. Martin bol dosť vtipný keď si spieval v sprche ale koniec koncov, aspoň bola menšia šanca že ma bude počuť. Otvorila som pomaly dvierka na skrinke pod umývadlom. Vedela som že ľavé trochu vŕzgajú, tak som sa dobíjala dnu cez pravé. Potichu som vytiahla dva uteráky a rukou som šmátrala po novej zabalenej kefke. Nemohla som ju nájsť odrazu som našla všetky veci, ktoré som predtým nemohla nájsť len nie kefku. Potom som ju nahmatala, vytiahla som ju von. Položila som ju na uterák a pustila som si pomaličky vodu , ešte pomalšie som vytlačila pastu na kefku a začala som si umývať zuby. „Čo robíš?“ smial sa Martin. Otočila som sa, v tej chvíli sa okrem mňa trošku pootočila celá miestnosť. Mala som pocit že zubnú kefku v mojej ruke nahradí on. Civela som ešte hodnú chvíľu, a ani som si neuvedomovala že Martin na mňa pozerá, ako si na neho civím, bez toho aby som si všimla že mi zubná pasta kvapká z kefky na zem. Odrazu som sa spamätala a obrátila som sa späť k svojmu zrkadlu a venovala som sa svojej zubnej kefke. Klamem mysľou mi behal stále on, a zrazu som si uvedomila že som sa vôbec nesmiala. Zdvihla som hlavu, znovu som sa obrátila. „Ja som sa nesmiala.“ povedala som. Martin sa tváril trochu vydesene ale celkom sa bavil na mojom výraze. „Ja som nič nepovedal.“ Usmiala som sa a on sa zasmial. „Simi desíš ma.“ smial sa ďalej. Opláchla som si tvár a sedela som na balkóne, objímala som si nohy a pozerala von. Ďalšiu cigaretu som si zapáliť nechcela a ďalší pohár vína by tiež nemal zmysel. Martin prešiel okolo mňa a sadol si na stoličku oproti. Naklonil hlavu trochu nabok a pousmial sa. „Si v pohode?“ Trochu som zvraštila obočie a aj ja som naklonila hlavu trochu na bok. „Ty tu nemáš byť v pohode.“ usmiala som sa. Kľudne môžete hádať čo sa stalo, dokonalá vec. Ak štipku romantiky + správnu dávku vášne vydelíme dvomi osobami opačného pohlavia = uľaľá...ale nepredbiehajme udalosti. Atmosféra sa akosi zmenila, pomaly som sa nahla k Martinovi a on zrejme pochopil o čo ide. On sa nenahol ku mne tak pomaly, svižne sa postavil zo stoličky a pritiahol ma k sebe. Zažmurkala som očami a v úžase som stála ako trubka v prievane. Možno čakáte romantickú scénu, ako z amerického filmu, kedy by ma na rukách odniesol na posteľ, ale fakt bol že moja váha 63kilogramov nepustila, a pochybujem, že mal v pláne skúšať odolnosť jeho chrbtice. Pomaly sa odtiahol, počula som ako sa pobavene pousmial nad tým že tam ešte stále stojím so zatvorenými očami. „Môžeš otvoriť oči.“ zasmial sa. „Nie...“ zašepkala som a tiež som sa usmiala. „Prečo?“ smial sa ešte viac. „Chcem si to poriadne zapamätať.“ Čakala som že sa zasmeje, ale bolo ticho. Chcela som otvoriť oči, ale ucítila som jeho dych na mojom krku. O-ou, vedel kam mieriť, krk bola moja zásadná slabina. Potom nasledoval chrbát., teda stavce a ich najtesnejšie okolie, ale to zrejme odhadol tiež, lebo jeho ruka začala pomaly blúdiť pod tričkom z južnej strany môjho tela na sever. Telom mi prebehli zimomriavky a cítila som páľavu. Chcela som cúvnuť o krok vzad a povedať „STOP!“, ale miesto toho som tam len stála a moje ruky sa pohli smerom k nemu. „Chcem ťa...“ zašepkal mi do ucha. Napadlo ma niečo ako... „Chcieť je pekná vlastnosť“...alebo „Chcieť môžeš...“ Lenže, nevyšlo zo mňa ani jedno, ani druhé, len som sa pomaly odtiahla, pozrela som sa mu do očí, čo bola ešte väčšia chyba, nedalo sa odolať. A tak som sa nechala odviesť do vlastnej postele. Cítila som sa ako porcelánová bábika, ktorá je neuveriteľne krehká. Pomaly ma položil na postel, chytil mi ruky a nežne si na mňa ľahol. Občas sa mi rozum zastaví, ako môže byť niekto, infikovaný nevyliečiteľnou chorobou menom Chlap taký nežný...