Tresla vchodovými dverami a s plačom vybehla na chodbu. Prečo jej to robia? Prečo sú takí? Prečo ju nemajú radi? Ale už má toho dosť. Nenechá sa viac ponižovať a komandovať. Toto celé musí skončiť. Trpela už dosť dlho. Celých desať rokov, odkedy sa narodila jej mladšia sestra. Odvtedy bola pre svojho otca iba príživník, piate koleso na voze. Nebola preňho ničím. Zo začiatku si myslela, že je to jej vina. Že má viac poslúchať, vychádzať mu v ústrety. Prečo ju nemohol mať rád tak ako mal rád jej sestru? Tú priam zbožňoval, rozmaznával ju, bola jeho miláčik. Aj keď si to nechcela priznať, vlastne jej závidela. Závidela jej otcovu lásku! Okrem malej sestry otec komandoval úplne všetkých. Starší brat, ten sa nedal a len čo mal 18, ponáhľal sa odsťahovať. Makal vo dne v noci aby si mohol zaplatiť podnájom. Mama sa nechala tiež, len aby bol doma pokoj. A malá sestra chytala jeho móresy. Správala sa k nej ako diktátor a otec sa jej vždy zastal, podporoval ju v tom. Ale už má toho dosť. Veď už má osemnásť? Skončí to. Toho večera sa už domov nevrátila. Prespala u kamarátky. Na druhý deň doobeda sa vrátila, zbalila si najnutnejšie veci a naposledy zabuchla dvere toho prekliateho bytu. Vedela, že to, čo robí asi nie je celkom správne, ale nemohla inak. Nenechala žiaden odkaz, iba svoj kľúč vhodila medzi ostatné. Nevedela, kam ide ani čo bude robiť. No chcela odtiaľ vypadnúť. Nikto ju nehľadal. Otec to všetkým zakázal.