Dá sa odpovedať: vandali, úbožiaci, zbabelí protestovať pred živými, sa vyvršujú na mŕtvych, lebo ich považujú za symbol čohosi, čo nemôžu pochopiť, čo nepoznajú, lebo ani poznať nechcú. Uverili vo svoju nadradenosť, nevediac nič o vojnovom utrpení, o hrôzach holocaustu, o horách zavraždených ľudských tiel pred spaľovňami. Mnohí z nich nevedia o koncentračných táboroch, ba uverili nehoráznemu tvrdeniu, že nič také neexistovalo. Tých ľudí nikto nevychoval, nikto ich nič nenaučil. A v lese predsa nevyrástli. Mali svojich rodičov, mali učiteľov. Jedni aj druhí ako keby neexistovali.

Čudný by bol mladý človek, keby neprotestoval. Proti móde, proti spôsobom a rečiam starších, proti poučkám, proti konvenciám. Prečo nie? Ale že by mu mohli unikať základné životné hodnoty? Čosi o pokore, tolerancii a úcte k ľuďom a k vlastnej histórii by vedieť mohol. A mal by mal vedieť rozoznať pravdu od lži.

Viem, je to teória. Čerta starého ja sám viem, čo je dnes pravda v Iraku, v Afganistane, v Amerike alebo v našich vládnych kruhoch. Ale možno aj preto, že veľa toho neviem, nuž tak nesúdim, netrestám, nevynášam rozsudky. Ako tí mladí nevycválanci na ktoromsi židovskom cintoríne.

 Milan Markovič