Rozum a srdce. Dvaja súperi v jednom tele. Nielen v tom mojom. Bitku rozumu a srdca zvádza asi každý z nás v sebe niekoľkokrát za život.

     Už tisíckrát som si povedala, že budem robiť iba to, čo budem považovať za správne. Podľa svojho rozumu a uváženia. Počúvať hlas srdca je síce dôležité, no netreba sa riadiť všetkým, čo nám našepkáva.

     Najhoršie sú pre človeka asi chvíle, keď sa cíti nepochopený alebo zranený. Vtedy možno niektorí z nás vedia najintenzívnejšie precítiť bitku odohrávajúcu sa medzi srdcom a rozumom. Snáď je to tým, že v týchto okamihoch je človek viac naklonený počúvnuť hlas srdca a prehlušiť hlas rozumu, ktorý srdcu oponuje. Sú momenty, kedy viac než inokedy potrebujeme cítiť spolupatričnosť k niekomu a utvrdiť sa v tom, že niekde (možno) existuje človek, ktorý nás má rád takých, akí sme. So všetkými našimi plusmi aj mínusmi.

     Počúvať hlas srdca je určite dôležité. A občas mu treba aj podľahnúť. Len tak, pre pocit, že sme vložili ďalší kúsok do mozaiky nášho šťastia. Počúvať hlas svojho srdca môže byť niekedy rizikom, ktoré sa vyplatí. No neraz nás môže priviesť k ešte väčšiemu nepochopeniu, prípadne aj k zosmiešneniu. Možno toto sú tie pravé okamihy, v ktorých sa oplatí uprednostniť hlas rozumu pred hlasom srdca.

     Len jednému stále nerozumiem: Prečo je niekedy tak strašne ťažké poslúchnuť hlas rozumu, keď sme presvedčení o jeho správnosti?