Pripútaný mladík sa pomaly preberá. Najprv v mysli hľadá vankúš, pretože mu je tvrdo pod hlavou, vzápätí si uvedomuje, že nie je doma v posteli, ale niekde úplne inde. Otvorí oči, rýchlo a impulzívne ako prestrašený zajac. Nesvieti mu ani silné svetlo do očí, v miestnosti nie je ani hrobové ticho. Hrá polohlasno Učiteľka tanca od Pavla Hamela, v tieni sedí mohutná postava. Obzerá sa po miestnosti, ktorá dýcha chémiou. Očividne je niekde v podzemí, vzduch je chladný, kyslastý a nevetraný. Nevidí žiadne okná, len v strede obrovský neón, ktorý svieti rovnomerne po celej miestnosti. Nie prenikavo, príjemne rozptýlené svetlo strácajúce sa pri okrajoch miestnosti. Cíti, že leží na kovovom stole, chladí ho každým centimetrom, ktorý majú spoločný. Na zemi pozoruje kamennú dlažbu, presne aká býva v nemocniciach, alebo v dedinských krčmách z čias socializmu. Hlavu má voľnú, otáča sa na druhú stranu, kde je polica s rôznymi fľaštičkami a nástrojmi ako z garáže. Pri bližšom pohľade rozpoznáva kliešte, gázu a nože. „Pitevňa!“ Napadne ho pri dlhšom civení na policu s nástrojmi, aké vídať len vo filmoch. Zmocňuje sa ho nepokoj, cíti ako sa začína potiť. Svoju pozornosť zameria na postavu posedávajúcu na okraji miestnosti pri dverách. Je v tieni, nerozpozná ani čo má na sebe, nieto ešte tvár. Ale bude to muž, je veľký.„Kde som?“ pýta sa roztrasený mladík po preskúmaní svojho okolia. Otázku mieri na neznámeho. Tento keď zisťuje, že mladík precitol, pomaly sa dvihne a opustí miestnosť. Bez slov.

            Veľké kovové dvere sa o chvíľku otvoria. Neškrípu, na to sú príliš ťažké. Do miestnosti vstúpi starší muž. Mladík sa chytro pozerá jeho smerom, aby videl čo najviac z vonkajšieho sveta. Nevidí nič, len dlhú chodbu ničnehovoriaceho charakteru. Steny v nej sú rovnaké ako v miestnosti kde leží – fádne. Sivé, možno betón, možno kov, alebo izolácia. Muž sa približuje s víťazoslávnym úsmevom na svojich úzkych a popraskaných perách. Nad nimi sa týči naozaj veľký nos, supí typ. Prehnutý a výrazný. Má usmievavé oči, ale prižmúrené. Prenikavý, takmer bodavý pohľad, nevidieť ich farbu. Možno žiadnu nemajú, sú len tmou. Po tvári niekoľko vrások, prevažne spôsobené usmievaním. Taký ten typ, na ktorý keď sa bežne pozrie, tak uvidí človeka, ktorý sa rád a často počas svojho života usmieval. Áno, je starší. Možno okolo šesťdesiatky. Prezrádzajú to aj sivé vlasy, starostlivo upravené. Sčesané dozadu, dlhšie. Ako Travolta v Pulp Fiction. Akurát o niekoľko desaťročí neskôr. Vyslovene sičák. A úsmev, ten hovorí za všetko. Nemusí ani rozprávať, aby z neho bolo cítiť dobrú náladu. Čo však nesedí, je plášť. Hrozivý doktorský plášť. Doktor Kruťas.

            Pomaly sa približuje k mladíkovi. Postaví sa k stolu na ktorom leží, oprie sa jednou rukou, preloží si nohy v stoji ležérne cez seba. Chvíľu sa díva, potom sa pokojne ozve: „ahoj, vítam Ťa u mňa. Nachádzaš sa na poslednom mieste, kde by sa chcel človek ocitnúť. Môžeš mi úplne dôverovať, odtiaľto sa nedá ujsť, je zbytočné kričať, klásť odpor, alebo pomýšľať na to, že sa Ti čokoľvek, čo sa tu odohrá sníva. I keď uznávam, mnoho z toho, čo Ťa čaká by sa Ti ani len neprisnilo. A ešte niečo – moje meno je doktor Kruťas a budem Tvojim sprievodcom dnešným dňom. Môžeš ma oslovovať doktor, doki Kruťas, alebo len Kruťas.  Rozumel si mojím slovám?“ Mladík prikývol, oči prezrádzali strach, no nevydal ani hláska. bol taký prekvapený a plný očakávania, že sa nezmohol ani na písknutie. Len zhypnotizovaný Kruťasovým prejavom ležal nehybne a potil sa.

            „Tak sa do toho dáme. Ukážem Ti môj najnovší výmysel,“ usmial sa úchylne doktor Kruťas nasadzujúc si chirurgické rukavice, ktoré keď úspešne navliekol na svoje staré ruky podrobil testu tlesknutia. „Výborne, nepraskli, takže sa nemusím báť, že sa zašpiním a manželka na mňa bude pri večeri kričať,“ potešil sa Kruťas pevnosti latexu. „Čo odo mňa chcete?“ premohol sa mladík a vykríkol preľaknutý a napnutý pri pohľade na Kruťasa ako si chystal nástroje na tácke vedľa stola na ktorom ležal. Nevidel čo presne pripravuje, len počul že berie predmety z police a vnímal ich kovový zvuk. „Chcem,“ riekol Kruťas s dramatickou pauzou, „aby si vrešťal od bolesti najviac ako budeš môcť.“ Pousmial sa točiac pákou pri stole, ktorý sa začal hýbať. Najprv sa otvorila zospodu diera, presne v oblasti krížov. Mladík to cítil, pretože mu na ne začalo ťahať. Zrejme klimatizácia, keďže si nevšimol žiadne okno a veľké dvere boli zatvorené.

            „Vieš synak, toto je môj vlastný vynález,“ samochválne spustil Kruťas pri manipulácii s ovládaním stola, „pozri, otáčam touto pákou a stôl sa zdola postupne otvára. Tak, aby som mal prístup k tvojmu chrbtu, no aby si cez neho neprepadol. A teraz otočím druhou pákou a Ty sa ocitneš na bruchu, visiac len za popruhy. Tak, aby som Ti pekne videl na chrbátik a kríže a Ty aby si mohol vracať tak, aby si sa nezašpinil,“ dokončil Kruťas svoju inštruktáž. Ťažko povedať, či mladík tento dôsledný a ľudský prístup v danej situácii docenil. V každom prípade si uvedomil vážnosť situácie. A vtedy sa to začalo. Začal nepríčetne vrieskať, presne ako doktor Kruťas chcel. Neuvedomujúc si, že tým plní jeho prianie, reval o život, kým Kruťas hore niečo majstroval. Lego to nebolo. Kričal ako divá zver, každý dotyk na jeho chrbte v ňom vzbudzoval čoraz väčší a väčší strach. Dotyk gumenej rukavice, dotyk chladného kovu, potom ticho. Prestal vrieskať, uvedomil si, že doktor Kruťas si prisadol k nemu na zem a pokojne ho sledoval kým sa vykričí. Bol viac ako prekvapený, s akou tichosťou a ľahkosťou doktor zmenil svoju pozíciu. „Mám dať inú pesničku?“ spýtal sa Kruťas s ľadovým chladom v hlase a úsmevom na perách. „Pustite ma prosím, nič som vám neurobil,“ dočkal sa odpovede, ktorú nechcel.

            „Dobre, dám Mená lodí stratených, som starý klasik a pri práci mám rád dobrú hudbu ak budeš súhlasiť,“ postavil sa pokojne Kruťas a podišiel k prehrávaču. Prepol pesničku, vrátil sa k mladíkovi a pokračoval kľudným hlasom na pozadí začínajúcich tónov: „Teraz Ti preruším miechu niekoľkými vrtmi do chrbtice obyčajnou vŕtačkou.“ Mladík veľmi túto vetu nezniesol a rozplakal sa. „Prosím, nechajte ma na pokoji...“ sotva sa zmohol na koktavú vetu pomedzi slzy. „Čakal som, že sa opýtaš prečo práve vŕtačkou, ale nevadí. V poriadku, ak teda nemáš ďalšie otázky, tak sa dám do práce, Ty ma tu počkaj. Pustím Ti hudbu hlasnejšie, aby Ťa nerušila vŕtačka.“ láskavo podotkol doktor Kruťas a vzápätí dodal: „Upozorňujem Ťa, že to bude to najbolestivejšie, čo sa Ti dnes stane, ostatné už bude med lízať. Ak by si chcel vracať, kľudne, pod sebou máš lavór. Neboj sa pomočiť, nebudeš prvý ani posledný.“

            Podľa Kruťasových očakávaní, mladík spustil hrdelný rev. „Škoda, taká krásna pieseň a Ty mi ju takto kazíš,“ povzdychol si Kruťas siahajúc po vŕtačke, ktorú mal starostlivo nachystanú na tácke vedľa stola. Opatrne vybral z misky plnej liehu vídiový vrták dlhý zopár centimetrov. Pracne ho nasadil do malej vŕtačky. Chvíľu si ju so záujmom obzeral, pár krát ju pohladil. Neodolal a pozrel sa do odrazu v tácke, ako mu pristane. „Vŕŕŕŕ“ ozvalo sa hrôzostrašné skúšobné spustenie. Kruťas sa pousmial, kývol hlavou do strany na znak poklony výdobytku techniky a nasadil si na tvár rúško.

            „Počuj, utriem Ťa alkoholom, nemám tu riadnu dezinfekciu, dúfam, že nevadí,“ posmešne sa ozval k mladíkovi, ktorý nepríčetne reval od strachu. Nemohol ho počuť, no Kruťasovi to bolo aj tak jedno. Potrel mladíkovi chrbát v dolnej časti chrbta. Alkohol bol chladný, nanesený na gáze. Pracne dezinfikoval okolie chrbtice a gázu pomaličky odložil späť na tácku. Lišiackym ťahom vybral z náprsného vrecka svojho plášťa fixku a zaznačil ňou tri bodky na prvý driekový stavec. Zľava, sprava a jednu v strede. Kruťas bol kľuďas, dával si na čas a dôkladná príprava ho nikdy neprestávala baviť. Odložil fixku naspäť do vrecka, zapol vŕtačku a pustil sa do práce. Rozvážne, pomalým ťahom ju priblížil ku koži. Na tvári nemal ani náznak nepokoja, spod rúška sa dal badať úsmev spojený so záľubou v práci. Kruťas šetrne narušil kožu v oblasti miechy a keď sa vrták dostal o pár sekúnd na stavec, vrátil sa, nechal ho však v koži. Rana začala krvácať, mladík pustil prvé kvapky moču, hlas mal už od revu zachrípnutý, nevládal. „Haha, robil som si srandu,“ prekvapil Kruťas mladíka rýchlym prískokom k jeho tvári. Ten sa začal smiať cez slzy, čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. „Dáme Loď ktorá sa plaví do neznáma?“ spýtal sa Kruťas sťahujúc gumené rukavice. „Dajme,“ pomedzi slzy a smiech radostne zvýskol mladík celý šťastím bez seba. Kruťas prepol pesničku, čupol si k mladíkovi a zdôveril sa mu : „Vieš, mám rád keď majú ľudia nádej v očiach. Ale ešte radšej mám keď nemusím mať pri práci rukavice a manželka na mňa kričí pri večeri. Žartoval som, tá miecha musí preč.“ riekol Kruťas tesne pred tým ako sa mladík nervovo zrútil.

            „Teraz to zabolí ako sviňa,“ usmial sa Kruťas a zaprel sa celou silou vetchého starca do vŕtačky. „Ááááá“ ozval sa z posledných síl rev zo spodnej časti stola. Kruťas držal v rukách pevne nástroj, ktorý pomaly ale isto prerážal kosť. Vibrácie prechádzali mladíkovým telom, triasli sa mu všetky póry v tele, lomcovala ním bolesť. Zápach vŕtanej kosti podobný tomu u zubára sa šíril po miestnosti plnej neľudského zavíjania. Krv nestriekala, len pomaly vyrážala z rany. Zrazu sa vŕtačka uvoľnene pustila hlbšie. Kruťas vedel, že stavec bol prerazený a v sekunde prešiel miechou. To mu stačilo. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa mladíka, ktorý už len chrčal od vyčerpania. Neodpovedal. „Som rád, že to berieš takto športovo, netreba si z toho robiť ťažkú hlavu. Ešte dva vrty a máme to za sebou.“ posmeľoval Kruťas svojho nového kamaráta. Pomaly vytiahol vŕtačku z čerstvej rany, položil ju opatrne na tácku a pracne poutieral vytekajúcu krv spolu s bielosivou miechovou hmotou, ktorá trochu spestrila Kruťasovi všedný deň. „Teraz by to už nemalo tak bolieť,“ upokojil doktor Kruťas mladíka a pustil sa do druhého vrtu. Ani nebolelo. Mladík cítil už len vibrácie, spálenú kosť a občas dotyk Kruťasovej rukavice v oblasti ľadvín. Po chvíli doktor prehlásil: „myslím, že prvú časť dnešného dňa máme za sebou, ešte si overím úspešnosť zákroku,“ prehlásil spokojne Kruťas pri odkladaní vŕtačky.

            „Výborne, takže to už len zašijem,“ tešil sa Kruťas skláňajúc sa nad mladíkom, ktorý medzitým zamdlel. Ten sa prebudil o pár chvíľ, na to, ako ho poťapkal po tvári doktor Kruťas, sediac vedľa neho rovnako ako pred vŕtaním. „No čo chlape? Vidíš, prežil si to. Trošku zabolelo a si v pohode. Síce si od tejto chvíle oficiálne ochrnutý od pása dole, ale bude to stáť za to, to mi ver,“ predniesol Kruťas s preloženými nohami a popíjaní minerálky tak obyčajne, akoby šiel vyzdvihnúť dieťa zo školy. Mladík začal úpenlivo plakať, až sa zajakával. Už nerozprával, nemal prečo. Vedel, že sa mu to nesníva a že niet cesty preč. Aspoň nie po vlastných. „Poď, posadíme sa a pokecáme o živote,“ oznámil doktor Kruťas mladíkovi svoj úmysel. Prišiel k dverám, zaklopal na nich a do miestnosti vošla tá istá postava, ktorá sedela na začiatku pri dverách. Tento krát pristúpila k bezvládnemu mladíkovi bližšie. Zbadal v nej silného muža, čosi okolo tridsiatky, s veľkou hlavou, širokými ramenami a tmavým oblečením. Neoholený, zachmúrený a mĺkvy. Medzitým Kruťas vrátil stôl do pôvodnej polohy, takže mladík ostal ležať na chrbte. Kruťasov pomocník k nemu podišiel, začal ho odpútavať. Najprv nohy, potom pás, nakoniec ruky. „Pohneš sa a Rudo Ti vyberie oči čajovou lyžičkou,“ predstavil citlivo Kruťas svojho asistenta mladíkovi pri odpútavaní. Nevzpieral sa, nemal síl. Rudo ho posadil na vozíček, ktorý priniesol spoza police pri stole. Pevne mu naň priviazal ruky, pás. Nohy nemusel. Po premiestnení mladíka sa pozrel na doktora Kruťasa, ktorý prikladal do piecky. Ten mu oznámil, že môže odísť.

            „Určite si vyhladol, dnes budeme robiť špecialitu,“ potmehúdsky si doktor Kruťas obzeral mladíkovu zničenú tvár sediac vedľa neho. Vyžíval sa v tom. Prezrel mu baterkou oči, či je čulý a dotlačil ho k rohu miestnosti ku obrovskej nádobe, kde vrela voda. Nádoba pripomínala vaňu, no bola menšia. Hlboká ako vaňa, veľká ako sprchovací kút. Hrubé steny, kovový materiál. Očividne na mieru pripravená. K nej dotlačil doktor Kruťas mladíka na kolieskovom kresle a vzdialil sa. Mladík smutne sklonil hlavu akoby stratil chuť žiť. Všimol si, že nemá necht na nohe. Došlo mu, že Kruťasov test, na overenie úspešnosti zákroku mal priamo pred sebou – odtrhnutý necht na nohe, aby si overil, že už nič necíti. Tok jeho myšlienok prerušil Kruťas: „Huhuuu, aha čo som našiel“ kričal z diaľky. Mladík sa letmo pozrel jeho smerom – Kruťas vysmiaty ako lečo k nemu letel rozbehnutý na kancelárskej stoličke. „Pamätáš na tú reklamu čo niekedy chodila v telke? Môžeme byť odteraz kolieskový tím. Aha.“ ukazoval Kruťas celý šťastím bez seba na jeho kolesá na vozíčku a porovnával ich so svojimi kolieskami na kancelárskej stoličke. „Mám ich menšie, ale viac, takže sme vyrovnaní,“ analyzoval doktor Kruťas s nadľahčením situáciu. No nálade to nepomohlo.

        Mladík nepríčetne a neveriacky pozeral na starého blázna Kruťasa, ktorý sa otáčal na stoličke. Zrazu prestal. „Takže k tej špecialite na dnešný obed,“ nadchol sa Kruťas vlastnou rečou v ďalšej dramatickej pauze, „budem podávať Tvoje varené nohy zaživa. Celý čas Ti budem asistovať, nemusíš sa báť, že by sme to nedokázali.“ Mladíkova nepríčetnosť sa prejavila naplno. Namiesto zdesenia, alebo výkriku sa už len pomaly otočil Kruťasovým smerom, akoby neveril vlastným ušiam. Ten sa len usmieval a vyšparával si zvyšky krvi spod nechtov ešte od operácie miechy. „No dobre, šup šup, už si určite vyhladol,“ schmatol doktor Kruťas skalpel z tácky pri stole a šikovnými ťahmi zrezal z mladíka nohavice. „Jéémine, Ty máš chlpaté nohy,“ precedil Kruťas nepobavene pomedzi zuby. „Nič to, zmákneme to, som pripravený na všetko. Tu počkaj, nikam neutekaj. Haha, sarkazmus, chápeš? Nie? Tak nič,“ smutne povydzchol Kruťas strácajúci sa za veľkými dverami.

        Mladík sedel pred nádobou s vriacou vodou a premietal sa mu jeho život pred očami. Rozmýšľal ako sa sem mohol dostať, prečo a ako to skončí. Bol tak ponorený do svojich myšlienok, že si ani nevšimol Kruťasov návrat. „Dám teraz Otvárajte kasíno, nech je veselo,“ rozhodol doktor Kruťas pri postávaní nad prehrávačom. Po spustení príjemnej muziky sa doktor Kruťas presunul k mladíkovi. V ruke držal teplovzdušnú pištoľ, presne takú, akou mladík pred nedávnom odstraňoval starý náter babičkiných dverí. „Toto je vecička,“ spustil Kruťas nadšene, „príkon 1600 wattov, teplota 500 °C, váži len pol kila. Za dva litre z Hornbachu, fasa čo?“ Mladík prikývol, čo iné mu ostávalo. Kruťas viac nerozprával. Zasunul teplovzdušnú pištoľ do zásuvky, zapol ju a priložil mladíkovi na nohy. Ani brvou nemihol, len slzy mu stekali po tvári. Miestnosťou sa tento krát šíril neznesiteľný zápach spálených chlpov, ako na zabíjačke. Našťastie Kruťas bol šikovný domáci kutil a tak opaľovanie trvalo len pár sekúnd. „Paráda. Ako batoľa,“ skonštatoval spokojne odkladajúc spokojne nástroj. Poťapkal priateľsky mladíka po ramene, potom po líci na povzbudenie a jedným ráznym ťahom mu schmatol nohy a vložil do vriacej vody. Vzopol sa, zadrel nechty do rúčky na kresle, no na viac sa nezmohol. „Počkáme pár minút, kým sa uvaríš, idem po tanier a príbor,“ oznámil doktor Kruťas svoj zámer mladíkovi, ktorý sa bezmocne pozeral na svoje vriace nohy a plakal.

        „Hotovo, delikatesa je dovarená,“ prehlásil Kruťas po niekoľkých minútach, keď nedočkavo pichal do lýtka vidličkou. Vypustil vodu z nádoby, ostali len nohy od kolien dole obarené. Parilo sa z nich, vôňa vareného mäsa pohltila mladíkove receptory. Kruťas pomaly vybral jeho nohy von, vystrel ich a položil na pripravený stolček. Vyzeralo to, akoby si mladík z dlhej chvíle vyložil nohy po cyklistike, aby si odpočinuli. „Júj, či sa teším,“ doprevádzal horlivými slovami doktor Kruťas svoj prvý rez do vareného ľudského mäsa. Odrezal jemný plátok, ako keď američania porciujú moriaka na vďakyvzdanie. Darmo, doktor Kruťas to s nožmi vedel. „Ochutnaj,“ podal mladíkovi napichnuté jeho vlastné mäso na vidličke smerom k ústam. Ten sa samozrejme otočil opačne, dávajúc svoj nezáujem najavo. „Dobre, ak mi skazíš obed, tak zavolám Ruda, že je čas na čaj a donesie si vlastnú lyžičku,“ polovýhražne. Zlomil sa. Veď nemal prečo odporovať. Pomaly otvoril ústa, Kruťas mu vložil prvé sústo do úst. Chutilo ako kuracina. Po dlhej dobe sa mladík premohol a oslovil Kruťasa polomŕtvym hlasom: „Hej doki, nemáme nejakú soľ?“