Chvalabohu, alebo bohužiaľ?

Odprevadil som deti do školy a vracal som sa z trhu s ťažkými nákupnými taškami. Na prízemi mi úctivo pridržal dvere do výťahu mladý elegentný človek. Nastúpil so mnou do výťahu a stúpali sme nahor. On - čistučký, vyholený tridsiatnik v bezvadne ušitom obleku, ja - pokrčený, mnohodetný šesťdesiatnik v ošumelom zvrchníku. Po chvíľke ticha zazneli vo výťahu tieto vety:
   Ja: Celý život zápasím s minútami.
   On: A ako ste na tom? Vyhrávate?
   Ja: Musím. Čas sú peniaze. A ide o peniaze.
   On: Bohužiaľ...
   Vystúpil z výťahu. Stúpal som ďalej, a zrazu pristúpila myšlienka. Ten mladý udrel klinec po hlavičke! Vyjavil, kde je bieda tohto regiónu. On nepovedal "chvalabohu", on povedal "bohužiaľ"!
   To, že v tejto civilizácii ide o peniaze, je mi jasné od narodenia. (Ležal som v kolíske a naši hrali okolo mňa karty o peniaze. Dá sa hrať aj o fazuľky - ale to nie je ono!) Keďže o iné nejde - múdri rodičia vbíjajú do svojich detí, aj do seba, jednu jedinú ideu: chvalabohu, že ide o peniaze! "Majme z nich radosť, hromaďme ich, buďme ziskuchtiví, chamtiví po peniazoch, čas sú peniaze... Chudobný človek - hotová opica. Urobme všetko, aby sme mali tvrdú menu, aby naše peniaze plodili ďalšie peniaze! Chvalabohu, že máme peniaze. Nerozhadzujme ich! Šetrime, honobme... Vážme si korunu!"
   Chvalabohu, máme prečo žiť... Samozrejme, že ľudia sú sprostí. Dlho im trvá, kým zistia, že majú hovoriť "chvalabohu, že ide o peniaze", a nie "bohužiaľ, že ide o peniaze". Už-už sa väčšina zmieri s tým, že "chvalabohu, ide o peniaze", ale vždy príde jeden v huni, v uniforme obyčajného vojaka alebo kutni a začne vyrývať: "Svet by bol nádherný, keby - bohužiaľ - nešlo o peniaze! Bohužiaľ, ide len o peniaze. Túžba po mamone vás opantala, bratia! Ľusdstvo by malo žiť pre vznešenejšie pôžitky, ako je napríklad umenie a predovšetkým veda...!" Odjakživa mi boli podozriví takí, čo hlásali bludy proti peniazom. A už koľkokrát sa im podarilo v dejinách obalamutiť človeka! Začali krotko: "Bohužiaľ, že ide o peniaze." Potom prešli do útoku: "A ide vôbec, bohužiaľ, o peniaze?" A napokon zahniezdili do ľudskej duše velekacírsku volovinu: "Chvalabohu, že nejde o peniaze."
   Šľak ma ide trafiť z toho, že elegantní mladí ľudia majú v dušiach zahniezdený vzdych "bohužiaľ, že ide o peniaze". Oni ich majú, podnikajú, robia od rána do večera, pretože - bohužiaľ - ide o peniaze. Ľudia boží, kde sa podela radosť z bohatnutia? Je tu, žije? Žije, len sa ju nepatrí ukazovať. Peniaze vraj nie sú všetko. Keď sú - tak je to obraz nemohúcnosti ušľachtilej ľudskej spoločnosti. Primitovizmu a špekulanstva... Sociálna demokracia zjednocuje šíky, nech žije sociálne cítenie!
   Možno keď pôjdete dnes vo výťahu nahor, pozriete na seba do zrkadla (pokiaľ ho z výťahu niekto nepotiahol) a položíte si otázku: "Chvalabohu, že ide o peniaze?" Alebo: "Bohužiaľ, že ide o peniaze?"
   Týmto jednoduchým testom sa zaradíte buď do pravice, alebo do ľavice. Tento test je jasným dôkazom, že u nás pravica nejestvuje. Nikto si neprizná, že - chvalabohu - mu ide o peniaze. Každý si vzdychne - bohužiaľ, že ide len o peniaze. Ešte aj tí, čo by predsa len povedali (v duchu) chvalabohu, klamali by samých seba - lebo cítia bohužiaľ...
   Neuveriteľnou tragédiou nášho národa je, že jeho vodcovi nikdy nešlo ani chvalabohu o peniaze, ani bohužiaľ o peniaze. Že mu nešlo vôbec o peniaze! Keby sa aspoň vedel pretvarovať, že mu ide o peniaze - ale vodca nie! Všetci okolo neho sa pakujú, ako keby sa chystali na nejaké miňanie, ale on nie! Jemu je míňanie cudzích peňazí cudzie. Zatiaľ čo ostatným je míňanie cudzích peňazí - bohužiaľ - vlastné. Keby míňali svoje, poviem: "Chvalabohu - len tak ďalej, oligarchovia!" Ale oni míňajú cudzie... CUDZIE?
   Zahriaknite ma bračekovci, umlčte ma v blúznení! Veď je to lož, o čom tu píšem. Veď oni nemíňajú cudzie! Oni míňajú naše! Mal by som napísať: Chvalabohu, len si míňajte, veď sa napokon všetci minieme.
   Len ešte predtým než sa minieme, mali by sme si nájsť vodcu, ktorému by šlo - preboha - o peniaze! Keby ste o dákom takom, hoci aj v huni, vedeli, brnknite mi. Obyčajne nedvíham telefón - ale vám zdvihnem.

Zdroj: Július Satinský: Listy z onoho sveta,  IKAR 2007
---------------------------------------------------------------------