Sedím si. Nemám v rukách nič, pred sebou nič, v hlave vznešené nič a pohľad na stene. Otvoria sa dvere, vstúpi dnu, preruší MOJE myšlienky a ešte sa odváži prerušiť MOJE ticho. ,,Už zasa nevieš robiť nič užitočné? Myslíš, že civenie do steny ťa nejak povznáša a robí niečím? Vzchop sa, je mi z teba nanič". Nepostavil sa mi do môjho uhla pohľadu. Beriem to ako pozitívum. V hlave sa mi natešene naháňajú ešte posledné roztopašné myšlienky, nad ktorými sa netreba zamýšľať, sú tam len aby nebolo príliš počuť zunieť ozveny v hlave. Rozbehnem sa teda aj ja, nechcem stratiť príležitosť dostať vietor do vlasov. .... ale nie...je to preč.... Nejaká ruka z posledných pekiel mi zamáva pred očami , ja teda posledný krát venujem pohľad mojim utešeným myšlienkam. Vtom sa prelomí obrana a z uší sa mi do mozgu pomalinky dostáva zvuk, slovo, veta: ,,Droguješ? Ešte raz sa usmeješ na tú stenu s polootvorenými viečkami! Poooď!" Len sa treba príliš prudko nehýbať, pomalé pohyby zabezpečia ešte posledné dozvuky. Bola síce aká-taká rozlúčka, ale nie len zbabelci sa ešte posledný krát obrátia. Odchádzam spolu s tou nepríjemnou realitou. Moja stolička ale po mne neostáva prázdna :)....