Hebrejčina Starého zákona a gréčtina Nového zákona v určitom okamihu neboli už zrozumiteľné, lebo viera Biblie sa rozšírila medzi takými národmi, ktoré hovorili inými jazykmi. Často sa predpokladá, že každý jazyk má tie isté slová a predstavy a že prekladateľ iba povymieňa výrazy ako kamienky mozaiky.

V skutočnosti však Biblia obsahuje veľa pojmov a predstáv, aké sa v iných jazykoch nevyskytovali, alebo ak áno, tak v obmeňujúcej forme. Napríklad koľko ťažkostí mali misionári u Eskimákov, keď im chceli vysvetliť pojem dobrého pastiera alebo poverenie "Pas moje ovce". Evans Pritchard upozorňuje vo svojej knihe o primitívnych náboženstvách na to, že sa jednoducho nedá slovo ovečky" nahradiť slovom "tuleň". Tulene sa nedajú pásť. Ako tu urobiť zrozumiteľným pojem "Baránok Boží", ktorý bol v židovskom prostredí úplne zrozumiteľný? Ešte ťažšie je to pri výpovediach Pavlových: "Keby som hovoril jazykmi ľudskými a anjelskými a lásky by som nemal..." Evans Pritchard sa ďalej pýta, ako by sa niečo takého dalo preložiť do jazyka hotentótov. A kto pochopí bez učeného komentára vetu ako: "Na počiatku bolo Slovo..."?

Aj pojmy "pravda", o ktorej ešte bude reč a "svet" znamenajú v hebrejčine a gréčtine vždy niečo iné. To isté platí aj o slovách "zákon" a "Boh".

Z tejto histórie uvedieme niekoľko príkladov: Najstaršia potreba preložiť Bibliu vznikla v helenistickej dobe, asi v 3. storočí pred Kristom. Vtedy žili židovské spoločenstvá v diaspore v Egypte, kde sa už nehovorilo hebrejsky, ale grécky. Títo židia chceli svoje Sväté písmo vlastniť v tej reči, ktorej rozumeli. Vtedy vznikol v Alexandrii najstarší preklad Starého zákona do gréčtiny. Nazýva sa "Septuaginta".

Pre život západoeurópskej cirkvi mali najväčší význam latinské preklady Biblie, lebo Cirkev sa v Rímskej ríši veľmi rozšírila. Tu okrem gréčtiny bola najdôležitejším jazykom latinčina. Najdôležitejším latinským prekladom Biblie bola "Vulgáta" (po slovensky: "všeobecné ľudové vydanie"). Je dielom cirkevného učiteľa Hieronyma (+ 420), ktorý ovládal vyjadrovacie prostriedky a tento preklad zhotovil z poverenia pápeža Damaza. Mal vynikajúce vzdelanie v antickej literatúre a rétorike. Do Palestíny išiel vlastne preto, aby lepšie spoznal atmosféru krajiny, v ktorej Biblia vznikla. Okrem spisov Nového zákona preložil do latinčiny aj celý Starý zákon. Za týmto účelom sa učil u jedného židovského rabína hebrejsky. Okrem "Vulgáty" pripravil aj mnohé učené komentáre ku Biblii.

Biblia knihou, ktorá sa vôbec najviac prekladá. Vo všetkých kultúrnych jazykoch možno čítať sväté spisy židov a kresťanov. Dnes existujú preklady vo viac než 1 500 jazykoch. Biblia je teda najrozšírenejšou knihou na svete.

Z latinských prekladov treba zvlášť spomenúť preklad Vetus Latina (lat. = starolatinský) z 3. stor., často označovaný názvom Itala, a najmä Hieronymov preklad z konca 4. stor., ktorý je známy pod menom Vulgáta (lat. Vulgata = "všeobecne rozšírený (preklad)").

Prvé preklady biblických spisov do reči našich predkov jestvovali už v 9. stor. Historické pramene dokazujú, že apoštoli Slovanov Konštantín (Cyril) a Metod postupne preložili do staroslovienčiny celú Bibliu. Prekladom Biblie sa Slovania dostali medzi vtedajšie vyspelé európske národy.

Až v prvej polovici 18. storočia sa zrodil nový a vlastne prvý preklad Svätého písma do slovenčiny. Jeho autorstvo sa pripisuje kamaldulskému mníchovi Romualdovi Hadbavnému. Prekladal z Vulgáty.

Prvý preklad Svätého písma, ktorý vyšiel aj knižne, pochádza z pera ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča 1763-1835). Dielo vyšlo v bernolákovčine v dvoch zväzkoch (roku 1829 a roku 1832) a má 2185 strán.

Úplný preklad Nového zákona na základe Neovulgáty, pripravený Slovenskou liturgickou komisiou vydal Spolok svätého Vojtecha, Trnava, v CN v Bratislave roku 1986.