A je to tu zasa. Valentín, srdiečka, nehynúca láska. Všade samá romantika, muckajúce sa páriky, šťastné instafotky. Všetko v ružovej a červenej, lebo na Valentína sa inak chodiť ani nedá. Nechápte ma zle, nič proti Valentínu, proti zamilovaným a už vôbec nie proti ružovej a červenej. Len už niekoľký rok som na Valentína sama. A to som tento rok už fekt myslela, že to bude trochu inak. No nič nevyšlo, ... zasa. Som single a single asi aj zostanem (minimálne do ďalšieho Valentína, ... a do toho ďalšieho, a ďalšieho ...) No ale nechajme môj milostný život, aj tak nieje o čom hovoriť. Lenže, keď je človek sám, je na neho vyvíjaný neskutočný tlak. Núti ho to cítiť sa osamelejšie než zvyšok roka. Niekto to môže uhrať na sebalásku, niekto zasa, že Valentín je len marketingový ťah. Je, ale aj tak... necítite sa osamelejšie, keď vidíte všade okolo tie haldy ruží a srdiečkových bonbonier? Dnes som bola v obchode (ak by ste nevedeli stále som v nákupnom detoxe, alebo v mojej #noshoppingchallange, ale nenakupovala som, len som robila doprovod mamine) a všetko toto sa tam na mňa doslova sypalo z regálov. Normálne som mala chuť si jednu tu bomboniéru kúpiť. V poslednej dobe mám totiž neskutočnú chuť na sladké. Našťastie som odolala. Nechcela som pokašlať tú výzvu a hlavne som sa sama pred sebou nechcela cítiť ako idiot, že si musím srdiečkové maškrty kupovať sama. Sebaláska Sebaláska je tiež fajn a myslím, že je aj potrebná ak chce človek prežiť v tomto studenom sebeckom svete, ale...Neklamme si prosím, nemýlme si pojmy a netvárme sa, že sebaláska nám vynahradí tú partnerskú. Môžeme mať kamarátky, môžeme mať rodičov, deti, psov, či iné zvieratá (ja mám rybyčku :D), ale nieje láska ako láska a jedna nenahradí druhú. To som sa za tie roky, čo som sa lásku medzi mužom a ženou (aby som neznela ako Lívia "všetciviemektorá", pre niekoho to môže platiť aj medzi mužom a mužom, či ženou a ženou) snažila nahradiť kadečím už naučila. Tak som sa teda dnes pri sledovaní instagramu plnom Valentínskych tém zamyslela, ako ja toto dnes všetko prežijem. Zrzka (@zrzkastyle) dnes síce nepridala žiadny červený outfit ani srdiečkovú fotku, ale aj tak som pod jej fotkou v dokonalej róbe našla otázku: "Čo si dnes oblečiete? V čom sa svojej polovičke budete páčiť?" To by som nebola ja keby som si to hneď nepredstavila a tak som napísala komentár: "Hmm, no ja to vidím tak, dám si na seba nejaké sexy prádlo, otvorím víno, čo mám už 3/4 roka v chladničke (keďže nepijem, ale dnes budem), posadím sa pred zrkadlo, dobre sa obzriem a pripijem si na chlapov, ktorí o toto všetko prišli." ešte skôr ako som to odoslala mi to prišlo zúfale, ale nech. Lebo máme nárok byť dnes záfalé. Kto by aj nebol zúfalý, keď mu stále hustia do hlavy aké je to byť s niekým krásne, aké je to vlastne prirodzené a že to tak jednoducho má byť. Že dospelá single žena vlastne vôbec nieje normálna a že je niečo zle. Tak prečo nebyť zúfalá, keď aj tak ťa za zúfalú spoločnosť považuje. Silná žena Mohla by som to ešte uharť na moju najčastejšiu a najobľúbenejšiu rolu silnej ženy. Všetko zvádam, nič ma nerozhádže. Áno, ja fakt dokážem hocičo, ale viete čo, poviem Vám dnes jedno tajomstvo. Všetci to dokážu, keď musia. Tak ako ja. Keď nemám na výber. Že vždy má človek na výber? No to tvrdia len ľudia, čo sa nikdy nedostali do situácie kedy na výber nemali a tí, ktorí to vzdajú pri prvej príležitosti. Lenže ja som mala veľa krát na výber buď to zvládnuť, alebo sa zosypať a nechať všetkých a všetko v štichu. Takže som na výber nemala, pretože moje svedomie by mi nedovolilo ľuďom naokolo ublížiť mojou slabosťou. A tak som sa stala silnou ženou. Lenže v skutočnosti niesom silná. Aj ja som kvetinka čo potrebuje starostlivosť, aj keď som schopná odniesť si svoj vlastný kvetináč. No a práve dnes je jeden z tých dní, kedy by som neskutočne chcela aby mi ten môj kvetináč niekto odniesol. Len tak lebo mi chce urobiť radosť, aby ma polial a aby dával pozor či sa mi nepolámu lístošky. Je pravda, že sa tak cítim stále, ale ten zas*aný marketing mi to v tento deň 1000 násobne zhoršuje. A povedzme si úprimne aj večne šťastný a dokonalý instagram má na tom svoj podiel. Nechápme sa zle, ja niesom odporca pozitívneho a krásneho instagramu. Veď čím iným sa má človek chváliť ako niečim pekným a pozitívnym. S*ačiek má každý doma dosť a kto sa na ne chcel pozerať aj na instagrame. Ja len, že niekedy je toho naozaj moc, ako dnes na Valentína, a potom to prehlbuje v človeku pocity, ktoré sa snažil zvyšok roka potláčať. Vypustiť paru Tak čo teda s tým, ako to teda zvládnuť? Zobrať kamošky, alebo pokojne aj bez nich, nadivoko sa rozletieť do sveta, urobiť su krutú párty a vypustiť zo seba paru. Vypustiť všetky negatívne myšlienky, smiať sa ako blázon, smútok utopiť v alkohole, sex nahradiť tancom, veď endorfíny ako endorfíny nie? A ktovie, možno sa nájde nejaký krásny princ, čo celý tento Valentínsky deň na poslednú chvíľu zachráni a zamiluje sa do teba. Pch, isto. To skôr na vrchole Etny vykvitne ľadová ruža. Alebo skončíš niekde, bohviekde pekne pod parou (minimálne). Prosím Vás ak vám niekto dá takúto radu, urobte sebe aj jemu službu a prefackajte ho! Ísť v jemnom stave zúfalstva niekam do baru, nedajbože na diskotéku? Možno to , nikto nepovedal nahlas, ale zúfalé, smutné ženy priťahujú zúfalcov (nie, nemyslím zúfalých nešťastných chlapov, myslím zúfalcov, čo nevedia čo zo životom a hľadajú komu by zničili život tentokrát). A samozrejme to platí aj naopak. No hej o mrchách, ktoré si našli nešťastníkov a zničili im život som sa ja veru niečo napočúvala. Takže ak túžite niekto dnes vypustiť paru berte do rúk pakle vreckoviek, pustite si nejaký nechutne dojímavý film a vypustite ju. Nech sa potoky valia a verte mi toto Vám pomôže uľaviť si ovela viac ako nejaká šialená výprava za falošnou zábavou. Kilá čokolády Čokoláda je dobrá na nervy. Hej môžeš si utekať kúpiť tie predražené bonboniéry a napchávať sa do prasknutia. Nervy si isto obalíš, a keby len nervy. Tajto rade hovorím pomsta zadadných. Alebo by sa aj dala nazvať ako pasca na nezadaných, aby už takými zostali. Spomínaš? Zajedať nešťastie nieje najlepší nápad, aj keď pri všetkých tých dobrotách číhajúcich všade naokolo sa vôbec nečudujem keby to niekoho napadlo aj urobiť. Ale ako môže niekoho napadnúť dobrovoľne sa týrať spomienkami na krajšie časy, to fakt nepochopím. Je krásne pripomenúť si aké to bolo fajn, keď to ešte bolo fajn, ale ako to má niekomu pomôcť? Ak si teda chcete pomôcť, radšej si tie fotky vymžte alebo minimálne neotvárajte a chodte si, čo ja viem, zacvičiť?! Vyzerá to tak, že žiadny nívod na to ako tento romantický deň prežiť v zdraví som predsa len nenašla. Asi si predsa len budem musieť navliecť to sexy prádlo a pripiť tým zúfalcom, ktorých nikdy nestretnem a oni sa chudáci nikdy nedozvedia o čo prišli nielen tento ale aj ďalšie Valentíny. Je úplnne jedno aký film si k tomu pustím, pretože ramntiku človek nájde aj v porne ak chce. Niežeby som zrovna to dmnes mala v pláne pozerať. Budme k sebe úprimný, nehrajme sa na nič aspoň nie sami pred sebou), lebo byť single nieje hanba. A ak, tak nech sa hanbia tí, pre ktorých niesme dosť dobré, dobrí. Ja si idem dať klapky na oči, úprimný falošný úsmev na pery (aspoň nejaký mám a dokážem tými perami aj hýbať) a na instagram idem vycapiť tú najvalentínskovskejšiu fotku, akú mám. Nie preto aby som to ostatným ešte viac sťažila, ale preto aby som každému povedala, že je Valentín a ja som single a aj keď sa mi to nepáči, a tie ich presladené ...všetko mi jemne lezie na nervy, aj tak sa mi tie fotky páčia, aj tak sa mi páči že aspoň niekto má to čo ja nie a aj tak chcem byť o rok ako oni. Tak a úprimnejšia už byť nemôžem. Majte krásneho Valentína a nezbláznite sa!