O tejto knihe nepoviem veľa. Snáď len toľko, že si ju treba prečítať. Hovorí o láske, porozumení, šťastí a nádeji. Keď som ju čítal, cítil som sa ako malý princ. Chcel som byť vo vesmíre a navštevovať planéty, ktoré neboli väčšie ako dom. Potom som si uvedomil, že každý jeden dom je akousi planétou s jej vlastným riadením, s jej vlastnými prednosťami i zápormi. Každý dom je planétou, kde každý chce byť kráľom. Niekedy mi však napadlo, že by mnohokrát v živote bolo dobré mať planétu, na ktorú by sa dalo utiecť v prípade nepriazne osudu. Svoju planétu by som považoval za útočisko pred nebezpečím, zlobou, neprávosťou. Pred smútkom. Veď aj samotný Princ hovorí o záhadnom svete sĺz. Možno do neho vchádzal, možno z neho utekal. Človeku sa však chcelo plakať. Bola to krásna kniha. Prečítam si ju zas. Túto knihu nevnímam očami, ale srdcom. A to, čo človek vníma srdcom, mu nikdy neunikne.