V auguste sme sa tam dostali. Konečne. Celé leto sedí človek doma, nič poriadne nevidí, skoro nikam nechodí, až ho ide poraziť. Také leto som mala aj ja. Júl strávil Miláčik ďaleko. Aj ja som ho strávila ďaleko. Od civilizácie. Bola som doma, venovala som sa iba susedke a rodine. Až ma to v auguste prestalo baviť a nahovorila som našich na dovolenku. Mamka však nemala nové plavky, tak k moru nechcela. Vybrali sme sa teda do našich Miniveľhôr. Do Tatier.

     Po dlhom presviedčaní, že sa s rodinkou budem v Miniveľhorách sama nudiť a že nie je fér nechať Miláčika doma bez dovolenky (ak sa mesiac v zahraničí neráta ako dovolenka), povolili rekreáciu aj jemu. My sme totiž nešli  len dovolenkovať. My sme sa aj rekreovali. Doobeda na túre (ako bolo v pôvodnom pláne), večer na masážach a vo vodnom svete. Nevyšlo, no o tom potom.

     V deň D, respektíve jeden augustový utorok sme zasa meškali. U nás to inak ani nejde. Pri cestovaní sa stále mešká. Došli sme do mesta po Miláčika, naložili jeho kufor a notebook spolu s ním. Cesta bola dobrá. Až nečakane. Prvýkrát čo sa ocko počas cesty nerozčúlil na ostatných vodičoch. Držal si formu. Pred Miláčikom. A ja som bola tak rada. 

     Hotel sme mali dobrý. Dokonca aj vlastnú chodbu nám pridelili (asi tušili, že budeme prebiehať z jednej izby do druhej aj skoro ráno, ešte v pyžame). Izby sme mali tri. Manželské. Rodičia jednu, Miláčik druhú (formu chcel  ocko držať aj potom a mamka je od malička veľmi zásadová, tak nám nedovolili bývať spolu) a my, s mladším bratom, tretiu. Rodičia si vzali izbu v prostriedku. Asi tým niečo sledovali, respektíve chceli sledovať. Myslím však, že sa im to veľmi nedarilo.

     Hneď po vybalení sme sa rozhodli. Nebudeme sedieť už prvý deň na hoteli, šli sme teda k Studenovodským vodopádom. Cez Hrebienok. Z Lomnice do Smokovca autom, potom pešo hore na túru. Dávno som v Miniveľhorách v lete nebola. Väčšinou chodíme iba lyžovať. A v zime vyzerajú inak. Bielo. Ťahajú vtedy oči. Teraz nám ťahalo nosy. Všade to voňalo. A dobre, tak nezvyčajne sviežo. Farebne. Miniveľhorovsky.

     Cestou hore sme videli pozemnú lanovku, plno popadaných stromov a lány fialovo-ružových kvietkov. Vtáčiky sa akosi vytratili. Nemajú na čom sedieť. Namiesto nich si poletujú iba lykožrúty. A trilkujú Poliaci, Maďari a Nemci. No nás domácich tam bolo pomenej. Všetci vykúpili plavky a šli k moru. Preto sme my boli v Mini-veľhorách.

     Cesta bola dobrá, brat večne lozil po vyvýšeninách, mamka sa prestala ovládať a kričala na neho ako doma. Idylka. Ja s Miláčikom sme kráčali ruka v ruke a on popri tom neprestajne cvakal. Stromy, kvety, pníky, kopce, vodu, rodinku a mňa. Zdola, zhora, spredu, zozadu. Dokonalá idylka.

     Pri Bilíkovej chate sme si trocha postáli s potom pokračovali k vodopádom. Najprv dlho dole a dole a dole. Stúpali sme na kamene, potom na piesok, potom zas na kamene. Až sa z toho točila hlava. Kráčali dole, schod po schode. Brat sa už sťažoval. Boleli ho nohy. Ostatní chlapi sa nesťažovali. Ocko bol vo svojom živle, lesy miluje a bola s ním aj mamka. Miláčik mal mňa, tiež sa nesťažoval. Chvíľkami bol vo fotografickom amoku. Fotil a fotil, z rôznych strán. Chvíľkami sa na mňa usmieval, chvíľkami sme rozoberali brata. Asi mu tiež chýbala žena. Má už dvanásť, pubertu v plnom prúde a dopredu ho nemalo čo ťahať. No nakoniec sme došli. K vodopádom. Studenovodským. Už aj viem, prečo sa tak volajú. Voda v nich bola naozaj studená. Došlo pitie, tak sme to riskli, nabrali vodu do fľaše a pili. Bola chutná, tekutá, no iná. Miniveľhorovská, ako všetko tam.

     Potom sme ešte chvíľku pokračovali hore po skalách. Nie po turistickom chodníku. Ten je pre tých, čo sa strácajú. Po opačnej strane popri dovopádoch. Oplatilo sa. Našli sme tam malinké poklady. Borievky. Bolo ich plno. Všade naokolo. Tak sme jedli a jedli. V brušku bol potom dobrý pocit. A jazyky aj ruky boli fialové. To však nebolo podstatné. Najedení sme sa otočili a vrátili späť. Cesta hore bola trochu ťažšia. Teraz sa stúpalo. Po schodoch, vysokých aj nižších. No podarilo sa. Došli sme až dole, k autu. Aj bez zranení.

     Večer sme si podľa plánu skočili do vodného sveta. Aby sme sa zrekreovali a potom pokračovali v pláne. Ďalší deň nás totiž čakalo Skalnaté pleso po najstrmšej trase. To sme ešte netušili, že počasie sa na horách rýchlo nemí, aj keď sme tam. O tom však až nabudúce.

 

A ako vyzeral fotografický amok, zistíte TU