Dostala som pozvánku na besedu práve v deň emdéžet a tak som si ju dala ako darček hoci som spočiatku pochybovala, či to bude darček. Takto to tam vyzeralo, v tom superkonzervatívnom inštitúte...pekne.

Na úvod bol príhovor troch historikov na tému TGM. V zásade šlo o to ozrejmiť ale aj obhájiť prínos TGM pre slovenský národ. Kasička pri stolíku s prezentačnými hárkami bola vcelku namieste, vedela som, že beseda bude za účelom inteligentného pohádania sa o právoplatnosti dôvodu umiestnenia  pamätníka Tomáša Garriguea Masaryka.

Radovan Kazda  uviedol  besedu poukázaním na drobný paradox, že konzervatívny a pravicový inštitút chce postaviť pamätník politikovi inklinujúcemu k ľavičiarstvu.  Môj protiargument: Ak niekto čítal kompletný príbeh života TGM s čiernobielou optikou, nemôže správne pochopiť  monštruóznosť spôsobu ako sa jeden politik dokáže z vidieckych pomerov dopracovať do salónov Washingtonu a Paríža... Tatíček bol totiž nielen ľavicový boľševik  ale i buržoázny revolucionár.  Svoje politické smerovanie vždy vytiahol zo skrine ako sezónne oblečenie.

Historici pán Holčík, Milan Zemko a Dr.Palkovičová dali k lepšiemu  niektoré detaily zo života TGM, ktoré by mali nasvedčovať  čosi o pozitívnom prínose TGM.  Historička hovorila o osobnom vklade TGM pri koncipovaní  Pittsburgskej  dohody vynechávajúcej autonómiu Slovenska, čo mi nie celkom sadlo do zámeru  zdôvodniť umiestnenie sochy TGM niekde k stĺpu československej štátnosti na Vajanského nábreží...   

Neskôr ktosi vytiahol protiargument, že vraj TGM po podpise Pittsburgskej dohody bojoval proti jej zneniu, čo znie mojim ušiam zmätočne. Historik sediaci v auditóriu si vypýtal mikrofón aby sa vyjadril takto v prospech busty  pozabudnúc uviesť dokument, z ktorého by to bolo vyplývalo.

Boli naťuknuté niektoré sporné otázky, ktoré by mohli vytvoriť profil  indiferentného  prezidenta voči Slovákom. Napríklad: TGM vedel hovoriť lepšie slovensky ako česky, mal rád Slovensko lebo chodil do Topoľčianok, umožnil „svojím nezáujmom“ o problémy na Slovensku aby sa rozvíjal slovenský jazyk a používal ako rovnocenný úradný s českým.  Môj protiargument: Tu sa nejedná o nezáujem alebo záujem, tu sa jedná o konsenzus medzi Čechmi a slovenskými politikmi, ktorý prenechal riadenie vecí na Slovensku slovenským politikom na čele s Vavrom Šrobárom.

Bol napadnutý čechoslovakizmus, ktorý stál v pozadí zrodu jednotného Československa a jeho vlastným otcom bol Masaryk. Tento fenomén, ktorý stál pri kolíske ČSR bol vysvetlený kýmsi tak, že Masaryk vytvoril tézu o jednotnom politickom národe československom. Nemal to byť národ  ponímaný geneticky ale politicky, aby bol plnomocný vytvoriť štát a vytvoriť protiváhu vtedy veľkej nemeckej 3,5 miliónovej národnosti .

Ďaľšia námietka proti napadnutiu čechoslovakizmu sa niesla v znamení vysvetľovania, čo  značilo pred zrodom ČSR slovo „národnosť“.

Slovo národnosť´= nationality. Nationality značí občianstvo či štátna príslušnosť.

Môj protiargument:  Nationality ako označenie štátnej príslušnosti vzniklo v zemiach, kde boli aj sú národné štáty, u ktorých sa dva pojmy  národnosť a štátna príslušnosť preto zlievajú do jedného pojmu. Ak použil Masaryk slovo nationality vo vzťahu k mnohonárodnému štátu, použil ho na tú dobu možno aktuálne avšak nesprávne, dnes už nevieme či naschvál či z nedostatku inej klasifikácie toho pojmu.    

Ďaľší veľmi prípadný argument v prospech čechoslovakizmu padol v tom zmysle, že tento politický smer vznikol v Bratislave v slovenských kruhoch, kde sa vzhliadalo k slovanskej jednote na čele s Ruskou monarchiou odzrkadlenej v  Kollárovej Slávy dcére a inde. Môj protiargument:  V čase konštrukcie ČSR už boli dávno prekonané tieto romantizujúce a zúfalé pokusy o záchranu Slovákov, ktoré boli nápadom intelektuálnej elity a masa národa slovenského o ňom v roku 1918 už dávno nevedela. Slavianska jednota bola v tom čase politicky zabanovaná, keďže cárske rusko ako možná vedúca sila rezignovalo na vodcovskú úlohu vo svetovej politike.

Posledný zaujímavý argument, ktorý som si zapamätala, bol proti buste. V auditóriu sediaci historik dal info, že Vajanský sa ku koncu života veľmi pohádal s Masarykom a vcelku ostro napadol jeho úlohu pri podpise Pittsburgskej dohody. Vajanskému sa nepáčilo, že Masaryk nedodržal akýsi dohovor medzi ním a slovenskými politikmi...preto busta TGM na Vajanského nábreží  je nepatričná.

Nuž, mne to vychádza tag, že TGM nech bol aký bol, prispel výrazne a neprehliadnuteľne vďaka svojmu taktizovaniu, diplomatickým vytáčkam a ústupkom k tomu, že Woodrow Wilson odobril vytvorenie ČSR.

Preto si myslím, že jeho busta k pomníku štátnosti patrí ako rozoklaný chvost k českému levovi.

čokomilka