Prší. Na sklá bruškami prstov búcha marec, klope, ťuká, trmáca sa od okna k oknu, vŕzga, ujúka.  "Otvor!," kričí milión kvapiek, obločnice stenajú, šero sa vkráda pod vankúše.

O hrany prázdnych postelí lámu sa sny dospelých.

Kocúr leží, nos zarytý do vankúšov, zaberá celú posteľ, dlhé hnáty majetnícky okupujú časopriestor, všetko je jeho, všetko mu patrí. Pehy na chrbte sa mrvia, utopené večernou sprchou, lapajú lačne po bozkoch, chcú prísľub dobrej noci, sladkých snov. Je krásny, Kocúrisko, dobre to vie, aristokrat nehy, kráľ všetkých spoločenských hier.

Tak ľahko mi je. Padám, pierko, hniezdim mu v  rukách, drží ma pevne, srdce mu bije, kvap, buch, kvap. Bozká ma.

Niekedy pochybujem. Zväčša však viem. Prestávam rozlišovať, kde končí, kde končím. Akoby všetko vo mne smerovalo k týmto dňom, k možnosti ho ľúbiť, byť s ním, ostať, neutekať.

A on vie. Ľúbi ma. Celú, tú aj onú, takú, onakú, slnečnú, z dažďa. A ľúbime ho, každá. Dáš, dostaneš. Jednoduché, ako búrka, ktorá myká spálňou zakotvenou v tuhom objatí.

Je večer.

Blýska.

Budem mu opäť blízko. Opäť blízka.