Poznáte príbeh Naámana sýrskeho? Dovoľte mi ho zacitovať celý. Je zachytený v 5. kapitole 2. knihy Kráľov:

 

 

Všimnite si hneď na začiatku veľmi zaujímavú vec – prostredníctvom Naámana spôsobil Hospodin záchranu Izraelu. Nie? Jááj, prepáčte, omyl – záchranu Sýrii. Sýrii? Hospodin zachraňoval Sýriu? Neveriacich? Pohanov? Nuž, takto to stojí v Biblii.

Ešte sa k tomu dostanem neskôr, teraz vám chcem ale ukázať niečo iné, čo ako verím, mi Duch Pánov v tejto kapitole ukázal, a prečo som aj zacitoval tie dve verše na začiatku.

 

Naáman bol malomocný. Išiel hľadať uzdravenie na popud svojej izraelskej otrokyne. Išiel hľadať uzdravenie. Uzdravenie, ktoré mu Boh aj dal.

Ako odpovedal Naáman na uzdravenie, ktorého sa mu dostalo? Bol veľmi vďačný. Túžil Elizea obdarovať, no Elizeus to odmietol.

A hneď na to povedal Naáman zvláštnu vec – vyznal, že uveril, že niet na zemi Boha okrem izraelského Hospodina a zaviazal sa už nikdy neobetovať zábitné obete žiadnemu pseudo-bohovi, žiadnej modle, iba Hospodinovi. Potiaľto to vyzerá úžasne.

 

Lenže je tu háčik. Naáman neodovzdal celú svoju poslušnosť Hospodinovi. Nevzdal sa vo svojom živote vlády iných bohov, konkrétne Rimmóna, ktorého uctieval jeho pán, sýrsky kráľ. A Naámanovo srdce bolo jasne usvedčované, že toto je hriech. Vidieť to v jeho slovách, keď prosí Elizea, aby mu to Boh nerátal.

Myslel si, že toto jedno si môže ponechať. Elizeus ho nešiel nijak presviedčať, ani usvedčovať, videl, že Naámanovo srdce jasne vie, že je to hriech. Naáman potreboval napravenie od Boha.

 

Práve preto bol malomocný. Malomocenstvo znamená – si nečistý. Tvoje telo je nečisté, tvoje srdce je nečisté, tvoja viera je nečistá. No Naáman sa nevzdal svojich postojov ani potom, ako mu Boh malomocenstvo odňal.

On zmýšľal podľa noriem, ktorým sa naučil pri uctievaní sýrskych bôžikov – že bohovia dávajú dary za odmenu. On si chcel svoje malomocenstvo vykúpiť darmi. Nebola v tom iba vďačnosť, bola v tom viera, že musí ukojiť Božiu dobrotu svojimi darmi. Nedokázal prijímať milosť zadarmo.

 

Elizeus ale Boha poznal. A Naámanove dary odmietol z viacerých dôvodov. Jednak vedel, že ho neuzdravil on, ale Boh a jednak vedel, že Naáman potrebuje uveriť v Božiu lásku, ktorá je zadarmo.

Viete, keď pozorne čítate kapitoly o Elizeovi, je krásne vidieť ako miloval ľudí, ako miloval aj sýrčanov. Nezriedka prichádzal do kontaktu s ľuďmi z rôznych národov, môžete napríklad vidieť jeho srdce, keď mu dal Boh moc zajať celé sýrske vojsko a on ho nedovolil izraelskému kráľovi pobiť, ale prikázal mu pohostiť ich a v pokoji prepustiť (2Kral 6.15-23).

 

No Naáman takto nezmýšľal. On si chcel za svoje uzdravenie zaplatiť. Daromné boli jeho slová o tom, že bude uctievať iba Hospodina, keď vďačnosť, ktorú pociťoval, si chcel vyrovnať voči Elizeovi. A myslel si, že sa mu to podarilo. On totiž nevedel o tom, čo sa stalo Géházimu potom, čo tento prijal Naámanove dary. Že jeho malomocenstvo prešlo na Géháziho. Naáman si myslel – pretože ho Géházi oklamal – že to Elizeus poslal Géháziho predsa len po nejaký ten dar.

 

Prečo hovorím, že Naáman sa domnieval, že plne zaplatil výkupné za svoje malomocenstvo? Pretože v nasledujúcej kapitole čítame: A sýrsky kráľ bojoval proti Izraelovi. (2Kral 6.8a) Ten sýrsky kráľ, ktorý sa opieral o Naámanovo rameno, keď sa klaňal Rimmónovi. Ten sýrsky kráľ, ktorému Naáman slúžil ako vojvodca jeho vojsk. To Naáman sýrsky stál vo vedení sýrskej armády hneď v nasledujúcej kapitole, krátko potom, čo vyznal „Ajhľa, poznal som, že nieto Boha na celej zemi, len v Izraeli“! Ako by to mohol urobiť, ak by sa bál Boha?

Ako by sa mohol inak postaviť proti národu, o ktorom vedel, že ho ochraňuje a stará sa oň Boh, ktorý ho uzdravil z malomocenstva?

Veru, nedal Bohu celé svoje srdce, nedal Bohu slávu. Prečo?

 

Pretože boli prijaté jeho dary!

A tak zostal oklamaný, že už nie je Bohu nič dlžný, že môže ďalej konať tak, ako predtým. Géháziho chamtivosť mu zaslepila srdce a on nemohol uvidieť, že Boh ho žehnal už predtým (verš 5.1) a túžil po jeho oddanosti.

 

Kvôli tomu, že ho Géházi zviedol na lož, Naáman ďalej suverénne ubližoval Izraelu ako vojvodca sýrskeho vojska.

A toto sa deje aj dnes.

 

Služobníci, ktorí prijmú dary od tých, ktorým slúžia, a môže to byť hoci len chvála – pretože Božie Slovo hovorí: Nedám svojej slávy inému! (Iz 42.8, Iz 48.11), takíto služobníci oklamávajú tých, ktorým slúžia a ľudia tak veria lži, že Boh žiada naše dary ako odplatu za Jeho milosť.

 

Častokrát sa tento motív schováva za slová „Nemusím, ja chcem. Robím to z lásky k Bohu“, čo sú slová bezpochyby správne, ale mnohí ľudia ich hneď negujú vyjadreniami ako „sejem, aby som žal“ - a toto je pravý motív. Chamtivosť! Túžba po sebaoslávení, sebauspokojení.

A vedú tak Boží ľud do rozpoltenosti, keď Božie deti netúžia iba po Otcovi, ale aj po prosperite.

Prosperita nie je zlá, keď je od nej srdce slobodné. Ale je iná prosperita, ktorú nám Otec chce dať – a tou je poznať Syna v plnosti a svietiť Jeho slávou. Nie našou.

 

Horšie je to ale v prípade, keď Božie dieťa takto nevedomky oklamáva neznovuzrodených. Keď prijíma ich odmenu, pochvalu a uznanie. Napríklad, že je tolerantný, či múdry v argumentáciách.

Takto len pomáha zatvrdzovať srdce nespasených, pretože títo ľudia nás chcú chváliť kvôli sebe! To oni si chcú dokázať, že aj oni vedia dať cenu za to, čím im bolo poslúžené. 

Lebo keď my prijímame slávu od ľudí, tvrdíme tým, že sme jej hodní a oni si potom namýšľajú, že aj oni sa jej môžu stať hodnými. 

A mnohí náboženskí otroci, ktorí nespoznali nezaslúženú milosť, si taktiež namýšľajú, že patria Bohu, pretože aj my tým, že prijímame chválu, falošne svedčíme, že si ju zaslúžime.

 

 

A tak sa mnohí z nás stávajú malomocnými, ich motívy sú nečisté, aj ich viera je nečistá. No oni si stále namýšľajú, že ich svedectvo má moc, rovnako ako Géházi, ktorý sa o pár kapitol neskôr hral na dôležitého svedka Elizeových skutkov (2Kral 8.4-5), ale jediné, na čo majú moc, je svedčiť o Bohu v živote tých, ktorí neprijímajú slávu od sveta, no nemajú moc svedčiť o Bohu vo vlastnom živote. Pretože sú malomocní...

 

Naámana si Boh použil, aby zachránil Sýriu. Pred kým? Pred Izraelcami. To z výpadov do Izraela mal izraelskú otrokyňu. Boh si ho použil, aby izraelci nepozabíjali sýrčanov v bojoch. Pretože Boh chcel Sýriu zachrániť. A chcel si Naámana použiť omnoho viac - túžil, aby skrze Naámana prišla bázeň pred Hospodinom na celú Sýriu. V prvom rade na jeho pána, sýrskeho kráľa, keby sa Naáman odmietol klaňať Rimmónovi - možno by sa udialo čosi ako Danielovi, ktorého sa Boh zastal v jame s levmi, či ako jeho troch priateľom v ohnivej peci.

Nemal srdce plne vydané po uzdravení, ale nebol už od toho ďaleko. No túžba jediného muža, Géháziho, po jeho vlastnej prosperite tomu zabránila úplne.

 

 

 

(selah)