Zatváram knihu Čarodejnica z Portobella od môjho obľúbeného P. Coelha, ale len na okamih, aby som v toto sobotňajšie popoludnie na chvíľu v sebe nechala znieť slová, ktoré si ma v mojej prapodstate opäť našli.

Na moment mám pocit, že je so mnou v miestnosti aj moje druhé ja a výrazne sa vlastnosťami podobá tej Athéne, ktorá sa snaží vyplniť medzery svojho života.

Uvedomujem si, že je presne to, čo Paulo stále sleduje – získať u svojich čitateľov stotožnenie sa s dejom, aby sa aspoň na chvíľu dotkli skutočností, ktoré človeka pália priveľmi, a tak ich v tempe svojho žitia nesmierne rád a často zanedbáva – zmetie ich do svojho úzadia pod pomyselný zámok v schránke s názvom „ Zabudnutie“.

Privoniam k šálke s jazmínovým čajom a takto sa snažím vyplniť medzeru v myšlienkach.

Paulo má totiž pravdu – vo chvíľach týchto medzier medzi dvoma činnosťami nastáva moment, kedy vzniká prázdny priestor.

Medzery sú niekedy plné prázdna a robia nás na chvíľu nepokojnými, ale sú nesmierne užitočné, pretože nás nútia prehodnotiť pulzovanie nášho života.

Každý má preto snahu vypĺňať medzery rôznymi činnosťami.

Avšak nebolo by fajn vedieť tento priestor medzi činnosťami jednoducho vychutnávať?

Raz by som fakt chcela dospieť do tohto štádia...