Dnes som si spomenula na jednu vec, o ktorej premýšľam. Dlho som sa nad ňou nezamýšľala, ale opäť po dlhom čase sa ku mne vrátila. Je ňou smrť človeka, blízkeho človeka ...

Každý kto prežil podobnú skúsenosť vie ako ťažko sa tieto riadky píšu. Čas zahojí rany? Ale náš čas na Zemi je na to príliš krátky. Ten pocit smútku a prázdna nám nič iné nezaplní. Áno sú dni, kedy je človek šťastný a na zlé veci si nespomenie, ale je to iba zástena, ktorá  rýchlo vymizne. Príde nostalgia, smútok...

Keď som tak dnes stála pri hrobe človeka, ktorý mi bol taký blízky, ktorého som pred pár rokmi považovala za istotu domova a dnes pre mňa tento človek znamená len spomienku v srdci, ktorá mimochodom ešte stále bolí. Videla som len hrob, studený kameň s kvetmi a sviečkami. Žiaden úsmev, žiadna láskavosť ani jediné slovo, ani jediný pohľad, ktorý by mi opäť vrátil tvár môjho anjela.

Napriek tomu sa ja ako aj iní ľudia tvárime vyrovnane a pokojne. Ľudia, ktorých sa to netýkalo na to rýchlo zabudnú, my však nezabudneme. Slzy, keď sa pretláčajú zaženieme ich preč a tvárime sa, že sme silný, no napriek tomu v kútiku duše plačeme od bolesti a smútku. Nakoniec si do hláv vtlačíme iné myšlienky na radostnejšie veci, pretože svet sa kvôli nám nikdy nezastaví! Aj keď niektorí na toto občac zabúdajú. Pritom každý by toto chcel, ale nie je to uskutočniteľné, veď ako by svet vyzeral? Zastavoval by sa každú sekundu.

Myslím na to, ako sa asi majú moji anjeli, keď už nie sú so mnou. Kde sú? Čo tam robia a či sú všetci v bezpečí a spolu. Ja verím a dúfam, že sú všetci v nebíčku pri Bohu spokojný, šťastný, pozorujú nás a pomáhajú nám tu na Zemi. Pár krát sa mi stalo, že som ich pomoc a to, že stoja pri mne cítila. Mala som pred sebou hrozné veci, ale zrazu sa mi uľavilo a oni mi vážne pomohli výjsť z ťažkej situácie, zachránili mi život. A takisto verím, že mi dopomohli nájsť nového anjela tu na Zemi, ktorý je pri mne, keďže oni už nemôžu.