Ešte tomu tak úplne nerozumiem, ale niektoré veci sú mi úplne jasné. Opustili sme s tatom a mamkou naše prostredie, preliezky a psa a vybrali sme sa kdesi preč. Obom rodičom som jasne vysvetlila, že ja nikam lietadlom nepôjdem. Vďakabohu sme šli autobusom (aspoň tak mi to povedali rodičia). Viete, ja mám už dva roky, a tak si so mnou ktokoľvek nebude robiť, čo chce. Mám predsa svoje priority a zaužívané aktivity, takže presunúť sa kamsi preč nie je nič pre mňa. Avšak potom, ako som dostala horalku, mi to už bolo aj viacmenej jedno.

Ľudia tu rozprávajú veľmi zvláštne. A sú tu takí akísi iní. Z toho, čo som započula, by som povedala, že rozprávajú ako my, akurát tak trochu mäkšie, plus používajú slová, ktorým nerozumiem. Každý sa tu na každého usmieva a hneď prvý týždeň som od odchádzajúcich susedov dostala záhradný domček. To sa mi doma nikdy nestalo.

Na ihriskách je všetko akési nepoznané, priam by som povedala, že až nové. Leziem si, kde chcem a mamka sa na mňa len tak nedôverčivo pozerá. Dokážem už vyliezť pekne vysoko a hojdať sa 10 minúť mi nerobí absolútne žiadne problémy. Stretávam deti všetkých národností a vyznaní, a tak už viem, že súdiť mlieko podľa obalu nie je úplne vierohodné. Konflikty s deťmi nemávam a vďačím za to najmä tomu, že sa deťom zdarne vyhýbam. Ak za mnou stoja na šmýkalke, tak ich pekne pustím pred seba a sama následne zídem dole po schodoch a nešmyknem sa. Mama ma vždy napomína, ale ona tomu nerozumie. Tak to predsa má byť.

S mamkou mám toho spoločného až až. Ak na ihrisku deti nie sú, tak si prajem, aby prišli. Ak potom aj prídu, tak si prajem, aby išli preč, lebo mi len okupujú moje obľúbené preliezky, hombálky a podobné kratochvíle. Aj tato hovorí, že sme nerozhodné. Okrem toho nás vždy naháňa, pretože nám obliekanie trvá veľmi dlho. Ja osobne by som bola oblečená aj za minútu, no mamka to zvyčajne naschvál predlžuje. Zavše mi pošepká, aby som spolupracovala a neobliekala sa príliš rýchlo. Chceme predsa tata naučiť lekciu, aby sa zbytočne nenaháňal a užíval si život pomalými dúškami.

Trochu nerozumiem tomu, prečo sú všetci ľudia, ktorých mám rada, ukrytí v počítači. Na to, aby som ich mohla vidieť, musím najprv kliknúť na modrú ikonu s veľkým S a až potom sa zázračne objavia. Tiež mi nie je jasné, prečo, keď sa spolu rozprávame, tak stále sedia v spálni. Veď sa môžeme porozprávať, kde chceme. Aspoňže mi stále ukazujú písmenká, vláčiky či balóny. Písmená od A do Z som vedela už dávno, no chcem im ukázať, že ma to celé naučili vlastne oni, a tak sa naschvál párkrát pomýlim, nech majú aj oni trošku radosť a môžu mi povedať, ako sa to-ktoré písmenko má vlastne vysloviť.  

Spoznala som aj nových ľudí. Oni sami o sebe príliš zaujímaví nie sú, no majú dvoch psov a mačku, a to ich v mojich očiach robí omnoho zaujímavejšími. Zavše nás zoberú von na večeru a o tom, aby som za večeru zaplatila, nechcú ani počuť. Mamka s tatom sa s nimi párkrát snažili pohádať, ale nemalo to žiaden efekt. Trochu ma to hnevá, pretože ja si za svoju pizzu a hranolky zaplatiť dokážem. Zbieram totiž mince do sedemdecovej fľašky od špagetovej omáčky. Ale aby som s tými ľuďmi bola sama, tak to teda nie. Moji rodičia predsa nikam osamote chodiť nebudú. Iba tak dokážem zabrániť tomu, aby ma mali stále rovnako radi a aby nebodaj nezabudli na to, že sa o mňa treba starať 24 hodín denne a 7 dní v týždni.

Našla som si tu aj najlepšiu kamarátku. Volá sa Alexis a býva hneď vo vedľajšom dome. Trpí zrejme na hyperaktivitu, čo dokumentuje jej každodenné správanie. Okrem toho rada vrieska, hádže sa po zemi, ak nedostane, čo chce a v neposlednom rade na jednom mieste nevydrží viac ako päť sekúnd. Obyčajne sa ju snažím utišovať ja, no príliš veľký efekt to nemá. Naši rodičia sa príliš dobre nepoznajú, a preto sa hráme iba „cez plot“ (aby sme sa vyhli súdnym žalobám, ak by sa ktorejkoľvek z nás čosi stalo na pozemku tej druhej). Ona je teda na svojom dvore a ja tiež na svojom. Aspoň si ale popri plote pobeháme, alebo si prehadzujeme loptu tam a naspäť. Aby som nezabudla, Alexis je tiež riadne nenažrané dieťa. Musí mať všetko to, čo mám ja, pretože inak by asi zomrela od hladu. A tak ju kŕmim jablkom, či jej namáčam tyčinky do nutelly a podávam jej ich späť cez dieru v plote.

Rovnako mojej pozornosti neuniklo, o koľko materiálnych vecí máme viac oproti tomu, ako to bolo doma. Áno, aj teraz tato celé dni pozerá do počítača, ale teraz má namiesto jedného počítača hneď dva. Toho druhého sa nesmiem dotknúť, pretože je asi tajný, o čom svedčia jeho farebné podsvietené tlačidlá. Mamka aj tato majú nové telefóny, čo oceňujem najmä vtedy, keď sa s nimi môžem zahrať.  Sú značne technologicky vylepšené oproti tým, ktoré sme mali predtým. A čo je podstatnejšie, nemajú rozbitý displej. Mamka a tato majú rovnako tak dva úplne nové tablety. Mama ho mala už dávno a jej tablet sa mi veľmi páčil. Mohla som na ňom pozerať rozprávky alebo sa hrať hry. Odkedy si však tato kúpil svoj tablet, ten sa pre mňa stal prioritou. Každý večer s ním strávim produktívnu pol hodinku. Viac mi nechcú dovoliť. Asi sa boja, že im vyťukám tlačidlá na klávesnici. A aké máme krásne autíčko. Veľké, čierne a mám ho rada.

Mám tu však aj zopár problémov. Keď som naposledy chcela objať dedka, skoro som polámala obrazovku na počítači. Kiežby už všetci vyšli von a ja by som sa s nimi mohla prejsť, ísť sa povoziť na električke či ponaháňať po záhrade. Za tento splnený sen by som s radosťou vymenila aj tatov tablet.