Všade bola hmla. Vzduchom sa niesol dym. Wang sa pomaly prebral z bezvedomia le nebol dostatočne silný na to, aby sa posadil. Všade na tele ho boleli rany po meči a modriny. Ako si tak skúšal spomenúť na to, čo sa včera prihodilo, zistil, že je celý obviazaný handrami. Premohol svoju únavu a bolesť a s námahou sa posadil.
  „Nevstávaj! Rany by sa ti mohli otvoriť,“ povedal silný kapitánov hlas.
  „Som rád, že vás vidím, kapitán.“
  „Aj ja chlapče, aj ja. Vďačím ti za život.“
  „Aj ja vám,“ povedal a ľahol si spať na zem. Vtedy si uvedomil, že pod hlavou ma hrču handier. Kapitán Jung sa o neho dobre postaral.
  „Tí prašiví banditi nás prekvapili. Nikto neprežil. Iba my ...“
  Jeho slová sa niesli lesom, z ktorého banditi včera napadli sprievod. Lesom, ktorý sa stal ich hrobom ale aj hrobom cisárovych vojakov.
  „Uvaril som polievku z toho, čo tu ostalo. Budeme musieť nájsť nejaký obchod a doplniť potraviny. Aj cesta bude nebezpečnejšia keď tu už nie je nikto, kto by nás ochránil,“ povedal Jung a pomiešal polievku v kotlíku. Kotlík bol začmudený od dymu a bolo na ňom vidieť šrámy, ktoré istotne vznikli pri boji. Wangovi sa pred očami mihali spomienky z minulej noci. Šuchot lesa, boj, smrť ... Ani jeden z tých mužov si nezaslúžil smrť.
  „Pár hodín cesty odtiaľto je jedna dedina. Zastavíme sa tam a nakúpime zásoby. A ešte musím poslať cisárovi správu o tom, čo sa tu udialo. Nebude veľmi nadšený,“ povedal so smutným výrazom v tvári, ktorý ale v okamihu vystriedal odhodlaný pohľad. Asi nechcel na sebe dať vedieť, že sa znepokojuje.
  „Tu máš polievku, posilni sa. Budeme musieť vyraziť.“
  Wang si mlčky zobral misu plnú teplej polievky. Polievka vyzerala ako keby v nej skoro nič neplávalo. Bolo v nej iba trochu zeleniny, kúsky sušeného mäsa a trochu masti. No čo už, pomyslel si Wang a odsrkol si z misy. Nebola až taká zlá ako si myslel. Bolo v nej cítiť aj trochu korenia. Pár ďalšími dúškami ju vyprázdnil a Jung mu nabral ešte jednu. Keď dojedli, zbalili iba potrebné veci a pomali sa pobrali. Wang ledva kráčal ale kapitán si to všimol, tak ho podoprel a teda kráčali takto.
  „Váš otec,“ začal asi po hodine cesty, „ma učil bojovať.“
  „Vy ste ho poznali?“
  „Ohó, a ako dobre! Všetci v Zakázanom meste ho poznali. Bol to najväčší bojovník. Učil všetkých vojakov bojovať s mečom ale aj strieľať z luku. Bol to dobrý človek ...“
  „A čo sa mu stalo? Prečo umrel?“
  Túto otázku chcel položiť Wang kapitánovi už celú cestu ale nebola na to vhodná chvíľa.
  „Chlapče to je dlhý príbeh. Ale keďže naša cesta bude trvať asi dlhšie ako som si myslel tak ti porozprávam čo sa vtedy stalo.“
 
  Bol upršaný deň, všade boli kaluže vody. Cisárov sprievod uviazol v priesmyku a Japonci sa chystali na útok. Vrhli sa na nás ako osy na med. Nastal chaos. Nikto nevedel proti komu bojuje. Akonáhle bol niekto otočený opačne ako bol smer našeho postupu, bol to nepriateľ. Či už ozajstný alebo dezertujúci vojaci, ktorí zradili cisára a v zmätku utekali z bojiska.
  „Pošlite lukostrelcov do boja!“
  „Ale pane, kým sem prídu už bude po všetkom!“
  „Ja viem, že vyhráme. Je to náš osud. Pošlite ich dopredu! Nech pred nimi stojí jazda a odráža útoky! Urobte čo som vám prikázal!“ zareval cisár na vysokého hnedovlasého muža, ktorý stál pri ňom.
  „Pane, To je šialenstvo! Mali by sme sa stiahnuť a počkať na posily,“ odvetil muž čo stál pri ňom.
  „Povedal som!“
  Muž chvíľu rozmýšľal a potom odišiel. Podišiel ku ostatným veliteľom a vydal rozkazy. Potom sa vrátil ku cisárovi.
  „Pane, robím to veľmi nerád ale ustupujeme.“
  „Čože?! Čo si to povedal? Nepovedal som ti jasne, čo máš urobiť?!“
  „Pane, so všetkou úctou, nebudem mrhať životmi svojich mužov v bitke ktorú sme prehrali. Ani za cenu môjho života. Jazda kryje ústup. Musíme ísť.“
  „Za toto ťa dám popraviť!“
  Muž sa len otočil a odchádzal na svojom koni. Cisár sa otočil na ústup. Posledný krát sa pozrel na bojisko a videl to, čo si nechel priznať. Boli porazený. Ale bol na to príliš pyšný. Vyduchom zasvišťali šípy. Cisár si to nevšimol a pokračoval v ústupe. Hnedovlasý muž sa strhol a zhodil cisára na zem. Šípy ho tesne minuly ale jeden trafil muža do chrbta a svojou silou prerazil až do pľúc. Vyprskol krv, zatackal sa a spadol mŕtvy na zem. Cisár už len vysadol na koňa a utekal preč. Pri tele sa objavil Muž na koni, ktorý jeho telo zobral so sebou a utekal preč. Bol to Jung. Mladší a silnejší ako teraz, oči mal zelené a vlasy tmavočierne.
 
  „Takto to bolo. Zobral som telo toho muža preč z bojiska a pochoval ho. Vtedy nás všetkých zachránil. Veľa mužov mu vďačí za život. Aj cisár. Wang,“ povedal kapitán a s vážnym pohľadom sa pozrej na Wanga, „to bol tvoj otec, čo nás zachránil.“
  Wang sa snažil vstrebať všetko, čo sa práve dozvedel. V hlave si prebiehal všetky časti toho príbehu. Nikdy sa nedozvedel tak veľa vecí o svojom otcovi naraz.
  „On zachránil cisárovi život? Môj otec?“
  „Áno, bol to najšľachetnejší človek, akého som kedy stretol.“
  „Kde je pochovaný? Musím ísť na to miesto.“
  „Raz ťa tam vezmem, ale dnes nie je ten čas.“
  Wang si kládol otázku, prečo nie dnes ale vedel, že ten čas príde.