Počátek

Crrrn, crrn.....crrn.. dal o sebe vedieť  starý hnusno-zeleny telefónny aparát. Vkusne dopĺňal neporiadok na stole pomerne zdevastovanej miestnosti zariadenej prevažne ako kancelária.

Crrn, crrn, zaryncal opäť až sa mu mechanicky ciferník rozvibroval. Bol to presne ten ciferník do ktorého je potrebne odvážne vopchať prst ak si chcete s niekým poklabosit či len tak niekoho z dlhej chvíle nasrat. Práve tento ciferník pravdepodobne zapríčinil, že sa z toho telefónu už peknú dlho nevolalo. Teda zvonil často, hovory prichádzali to áno ale odchádzajúcich by sa nedopátral asi ani súkromný detektív ak by ste s nim podpísali zmluvu, že vás nesmie oklamať. Dotyčnému telefónu to iba vyhovovalo. Ba čo viac, kludne by sa zriekol i prichádzajúcich hovorov. Nebolo  však v jeho kompetencii to ovplyvniť, tak iba čakal kým sa pokazí jeho nejaká nutne pre správnu funkciu dôležitá časť a vyhodia ho. Vlastne na to čakal odkedy ho vyrobili. Presnejšie odkedy ho v tesle Stropkov nastriekali na hnusno-zelenu farbu, za ktorú sa nenávidel.

Crrrn, crrrrn...

Prosím!? Ozval sa ženský, nie pravé najmilší hlas. Chvíľu nastalo hrobové ticho čo si vyžiadalo zopakovanie slovíčka prosím v ešte neprijemnejsom prevedení, ktoré malo však  zachrániť situáciu. Stalo sa. Na druhej strane malé dieťa s placom, ktorý by bez zaváhania porazil aj minuloročného víťaza majstrovstiev sveta v plači v Badenbadene, nazbieralo v sebe zbytky síl a ozvalo sa. Presnejšie vydalo iba taký zvuk napoly nosom a napoly ústami.

 Tak haló, do tam je?

Miško... konečne vyšlo z uplakaného dieťaťa.

Na to nasledovala otázka stále v nepríjemnej tónine : Dobre Miško, čo ta trápi, prečo voláš?

Po chvíli dieťa začalo odpoveď vzlykmi a pokračovalo, bojím sa isť domom, shm shm vtahovao naspäť sopeľ tečúci mu z nozdier. Otec ma zbije shm shm, zas som dostal v skole poznámku.

Nééboj sa, nezbije! Hovoril nepríjemný hlas.

každý kto aspoň dvakrat v živote telefonoval, musel vedieť že patri človeku čo ma vyložené nohy na stole a netuší čo rozprava. Miško sa však potešil a konečne začal uľavovať duši líčením svojho príbehu.

Zbije ma, vždy keď dostanem poznámku ma zbije... medzi tým si žena na druhej strane prehodila sluhatko okolo krku, pozrela na hodinky a pomaly upratovala svoj stôl....

keď vypije veľa vodky zbije ma aj keď dostanem jednotku, pokračoval detsky hlas.

No vidíš to máš potom jedno. Zvolila žena jednu so svojich obľúbených odpovedí aké sa na operátorku detskej linky dôvery sluší.

Zanietený chlapec sa však nedal už len tak ľahko odradiť. Ale ja mu to vrátim, už som aj začal piť vodku. Keď dnes pôjde spať celu mu ju vypijem a budem silný ako on.

Pí pí pí..... haló..... halóó teta, kričal pre zmenu teraz chlapec.

 Teta však pri ostrom sledovaní sekundovej ručičky značné zaprášených hodín presne v 16:30 zavesila. Hodila na seba kabát, ošarpanú kabelku cez rameno a zabuchla za sebou. Dlhou chodbou sa blížila k presklenej búdke.

Dovidenia  Marián, hlasno pozdravila vrátnika náročky aby ho zobudila.

Ten prestrašený zodvihol hlavu akoby vstal uprostred noci nato, že mu horí dom.

Dovidenia  Hilda.. zakričal vrátnik Marian. Ty stará kurva i šepol si popod fúzy na zaver.

Hilda vyšla von do uprsanej ulice. Svojou nízkou, zavalitou postavou si začala prerážať cestu k obchodu medzi húfmi z prace ponáhľajúcich sa ľudí. Pomáhať jej v tejto ľudskej rally mali aj obrovské okuliare. boli síce hrozne ťažké ale svoju váhu kompenzovali výškou dioptrií. V detskej linke dôvery sa šírili reči medzi ostatnými pracovníkmi, že by sa mohlo jednať aj o pomer jedna k jednej. Teda čo gram to dioptria. Niektorých zamestnancov veľmi ťažila i otázka akej sú výroby. Ich masívny rám v strede s vyfrézovanými drážkami kvoli odľahčeniu doslova nabádal k oslave ľudského ducha a rozumu. Hrubé avšak brilantne vybrúsené skla boli čírejšie ako horsky prameň, ktorý nikdy žiadny človek nevidel. Väčšina zamestnancov na telefonickom sa domnievali, že ide o nemecky produkt. Ako indícia k tomuto dohadu im slúžila presná kovová časť predmetu doličneho. Na listovom oddelení sa zase bez výnimky všetci zhodli na téze, ktorá hovorila, že ide o výrobu chinsku.

Cesta k obchodu na jej pravidelnej dennej etape práca, obchod, domov jej dnes trvala o čosi dlhšie. Bolo to spôsobené práve jej škulami. Namiesto pomoci sa iba nepríjemné zahmlievali a koncentrovali sa na nich veľké mnoztva dažďových kvapiek. Zufala Hilda teda každú chvíľu musela zastaviť a zložiť ich, utrieť, nasadiť a rýchlo kým niečo vidí pokračovať. Zrak jej bez nich nedovoľoval robiť príliš veľké pohyby ak jej teda ovsem záležalo na svojom zdraví a na tom či kontroluje kam ide.

Konečne prišla  pred obchod. Presnejšie pred veľkú plechovú šopu, ktorá bola veľmi nevkusne avšak profesionálne natretá žlto modrými ornamentmi. Bolo to novátorské dielo mladého čerstvo vyštudovaného dizajnéra. Malo nič netušiacich návštevníkov stimulovať k väčším nákupom. Výsledky štatistických prieskumov sa však pri hodnotení tohto zámeru diametrálne líšia. Iste je však, ornamenty mali blahodarný účinok na myseľ bezdomovcov a iných povaľačov. Tí si s obľubou krátili dni pitím lacného vína tu zakúpeného a zízaním na toto umelecké dielo. Stačilo si poriadne obliať hubu a pozerať pred seba. Tato kombinácia bola absolútne neprekonateľná. Niektorí tam videli obludy, niektorí nahé ženy, iní sa zase pýtali náhodných okoloidiuch ako sa vola ten dobrý film čo to tu premietajú na stene. I bývali narkomani si spojenie týchto dvoch elementov pochvaľovali a zhodne tvrdili, že sa ich účinok bez akýchkoľvek pochybnosti dá prirovnávať k petržalskému heroínu z devadesiatych rokov.

Hilda prešla pomedzi nich. Nijako nereagovali. Asi premietali niečo naozaj myseľ opantavajuce, pretoze inokedy vzdy aspon jeden mal vo zvyku zapiskat alebo slovne urazit i skaredsie zeny niecím sexistickym, oplzlym či nemravnym. po kazdodennom preskumaní fotobunky vosla dnu. S nákupným vozíkom teda zahajila obvykle kolečko okolo obvodu plechového hangára s pravidelným zastávkami. Vyhľadávala akcie, číže netušila do poslednej chvíle čo kúpi. Po dôkladnom prestudovaní ceny a gramáže mliečnych výrobkov, zamierala ku kutú lahôdkarov. S decentym obsahom vozíka pomaly prešla k chlievom na rožky. Z týchto monumentov,  ktoré boli isto plánované pre krásny život celých králičích rodín však pozeralo zlatisté pečivo. Bolo tak krásne futuristicky a pravidelne tvarovane, že iba s veľkými problémami by ste si z dvoma lubovlnymi kusmi zahrali popoluarnu hru Nájdi pat rozdielov. Práca pekárenských strojov bola na vysokej úrovni. I život pekárov posunula na novy level a zároveň ich vzdelávala. Odbremenila ich od sterotypneho a mozog ničiaceho každodenného ranného vstavania. To nečakané prinieslo zisky predavačom posteli. Každý prepustený pekár zrazu investoval svoje úspory do kvalitnej postele a dlhé odbodie si nevedel vynachváliť účinky spánku do neskorých obedných hodín. Ako všetko i toto obdobie ale raz pominulo a nastala vzdelávacia etapa v ich životoch. Museli sa naučiť ako prežiť bez prace z podpory v nezamestnanosti na novej posteli. Mnohí svoj postoj ku pekárenským strojom prehodnotili a iní to robia pravé teraz. Iba tatéri boli zmätení prečo ich navštevuje veľa predavačov postelí ktorí si tužia skrášliť chrbát čí hruď veľkým pekárskym strojom.

Hildu však nezajímali dokonale presne a bezpochyby chutne rožky. Mala záujem o tie najšpinavšie, najomackanejšie, najtvrdšie... skratka tie naj. Tak teda ponorila ruku medzi zlatisté polmesiačiky a v zajacom chlieve sa zo samotného dna snažila vynoriť deformovane kusy alebo ešte lepšie nejaké zasypane exlempare zo včera.

Heej pani, nescete tam skočiť cela? Napomenul ju muž s briadkou tonom stredoškolského učiteľa. Hilda nereagovala čo ho evidentne vytáčalo. Do to ma potom jest? Dodal už nie tak razantne. Naša mala tučná pani však nevedela vyloviť produkty požadovanej akosti. Situáciu jej znepríjemňovali i pohľady ľudí, ktorých svojim výstupom nahuckal proti nej čistotný muž. Začala teda škúliť. Tým dodala svojej tvari dokonalý vyraz nepritomnsti a docielila tak, že jej všetci dali pokoj a u niektorých dokonca i  strach. Popri škúlení nedokázala koncentroval svoju myseľ aby ta správne riadila ruky a aby tie vybrali z rožkovane pozadovane kusy.

Vzdala to. Chytila styri teda uplne presne a na konzumaciu vhodne rozky. Chvilu si ich prezerala, zakrutila hlavou a jebla ich o zem. Vodova blatista filmova vrstva z podlahy sa vdaka fyzikalnym zakonom zacala presuvat i na ne ako ich tak kopanim psuvala dalej od kralikarne. Jeden dokonca presla vozikom.

S vyrazom maximalnej spokojnosti ich polozila do vozika a zatrielila k pokladni. Ako sa blizila k radu Obrovske putace oznamujuce vsakovake zvrhlosti ako vyhrajte auto ci usetrite, jej oci uputali asi na 95%.

Búúúm, zvysnych 5% jej zrakovych schopnosti ju nedokazali bez kolizie navigovat dalej medzi pokladne.

Kam to pozerate pre boha zenska, otocil sa s nemilym tonom v hlase vozikom zasiahnuty muz.

Prepacte karol. Odvetila hilda bez toho aby si uvedomila ze dotycneho pozna.

Aaa, dobry den hilda. Clovek by neveril ze s tymi okuliarmi sa da narazit, zaspasoval karci.

To viete, ziadne okuliare nenahradia oci a zvlast tie čínske, snaziac sa vystupovat mudro hilda zo seba chrlila zhluky pismen, ktore v jazyku slovencina davali zhruba tento vyznam.

Pre boha, vy mate činske okuliare? Overoval si jej spolupracovnik z linky dovery skutocnost tesiac sa na vyhru stavky, ktora v robote prebehla.

Nie nie tieto su z ndr, po babicke.

Platiaci karol si novu informaciu pre istotu zapisal do mobilu a pri platení nechal velky tringelt upalujuc prec. Dovi hilda

Hilda nenechala velky tringelt ale upalovala prec tiez. Vonku sa medzi tym vycasilo a tak sa nemusela predierat v spleti dazdovych kvapiek co jej cestu domov znacne urychlilo.

Krizom presla cez sidliskovy dvor priamo do svojej brany. Malatnym sposobom dostala svoje telo na prve poschodie. V predsieni sa vyzula a zamierila s nakupom do kuchyne. Decentnym obratením igelitky dostala poriadeny tovar na stol. Rozky pritlacila este rukou o spominanu cast nabytku. Na maly tanierik vybalila tenky platok tlačenky na ktory vychrstla dve cajove lyzicky soli a dve velke stipky morskej soli.

Pod jest! Zakricala na osobu s nou nazivajucu.

Do kuchyne sa prikradlo prechudnute zjavenie podobajuce sa na muza. Sadol si za stol a zacal jest.

Posolila si? Tichym hlasom a cudnym dialektom, ktoremu by urcite nikto z vas nerozumel prehovoril k hilde.

Posolila, co nechuti?

Muz neodpovedal, jedol dalej prazvlastnym stylom a miestami sa zdalo ze odkusne aj z lyzicky, alebo si o nu minimalne vylomi zub. Nic take vsak nehrozilo. Po dlhosom pozorovani sa naopak mohol dostavit aj dojem, ze muz sa s lyzickou v ruke narodil. Velmi s zrucne nou porcoval tlacenku a dokonca aj rozky.

Po chvili sa postavil a otvoril jemnym pohybom dvierka vrhnej lebilnej casti kuchynskej linky,  z ktorej dost deprimujuco opadala biela farba. Siahol za velky cajnik v ktorom dva svabi vykonavali cinnost za ucelom zachovania svojho druhu a vytiahol maly sacok s napisom glutaman sodny. Zasypal tymto praskom tlacenku ako parenu buchtu grankom a dopredu lyzikou narezane kusy doslova nahadzal do seba pričom niektore sa ani nestretli so zubami.