- V akom zmysle?

- Stále s niečím obťažujú.

- Môžete uviesť nejaký konkrétny príklad?

- Áno, poslal ma sem môj priateľ.

- Váš priateľ vás sem poslal?

- Hovorí, že som skoro stále smutná.

- Je mi ľúto, že ste smutná.

- Je to pravda. Som nešťastná.

To je časť rozhovoru z roku 1966. Úlohy "psychiatra" sa zhostil primitívny konverzačný systém Eliza, pacientkou bola reálna žena. Celý terapeutický dialóg je zaznamenaný v článku Čím hlúpejší sú ľudia, tým inteligentnejšie vyzerajú počítače, v ktorom je popísaná fascinujúca jednoduchosť systému.  Hľa, aké prosté, na psychické funkcie nenáročné je zahrať slovnú súcitnosť a ústretovosť, aby druhá strana zdvihla stavidlá výrečnosti a posťažovala si na psí život (svinský život, krásny život - výber adjektíva voľný, dle libosti, presnejšie podľa aktuálneho emočného nastavenia, dnes je pekne, takže vo všeobecnosti bude asi optimistické).

Eliza sa pýtala, ale ničomu nerozumela. Ukázalo sa, že to nie je potrebné.

Stačil formálny záujem vyjadrený otázkami.

Eliza nebola schopná informácie spracovať a zaujať kritické stanovisko. A veď aj načo. Ako sa píše v spomenutom článku, "jeden z tehdejších významných amerických psychiatrů K. M. Colby spatřil v Elize začátek revoluce v psychiatrii, totiž netušenou možnost její automatizace. Rozvinou-li se dále metody Elizy, bude možné v krátké době obsloužit (zvláště ve státních nemocnicích trpících nedostatkem peněz i psychiatrů) za hodinu stovky pacientů."

Myslím si, že toto nasprostasté konverzačné zariadenie by vybalansovalo atmosféru aj v mnohých domácnostiach. Mohlo by byť inštalované tiež v kaviarňach a na ďalších miestach, kde si ľudia vylievajú ustarané duše. V ešte triviálnejšej obmene by mohla byť táto informačnotechnologicky praveká Eliza použitá na niektorých blogoch ako generátor diskusných príspevkov typu Ako veľmi ťa chápem. Tak toto bolo silné. Krásne sladkobôľne., ktoré pôsobia ako mocný popud na ďalšie psychoobnažovanie. 

Od roku 1966 ubehlo riekou informatiky veľa bajtov a pre náročnejších je tu dnes Kurzweilova Ramona.

Elizy či Ramony majú veľkú výhodu. Nemôžu intímne informácie, ktoré "pacient"  v slabej chvíli rád zdieľa, použiť v reálnej sociosfére. Čo inak vy, ľudia, bežne - a radi - robíte.

Zdôverujete sa a sa potom čudujete, že to na vás niekto vytiahol.

Necháte iných zdôverovať sa vám a potom to na nich vytiahnete.

Eliza a Ramona tieto sociálne hry na stŕhanie bodíkov nehrajú.

Nie je to nedostatkom intelektu, lebo na diskreditáciu zneužívaním intímnych informácií ho spravidla veľa netreba. Úkazy ako Merteuil&Valmont povyšujúce manipuláciu na síce zvrhlé, ale predsa len umenie sa nerodia každý deň.

Je to vec motivácie. Tú Elizy a Ramony zatiaľ nemajú.

Zatiaľ.