Rozmýšľala som nad tým, čo by sa stalo, ak by som sa zabila. Smútil by niekto za mnou? Možno oco a Jana. Možno zopár kamarátov, ale mama určite nie. Ona nie...
Jediné čo by som chcela je, aby Jana povedala tomu sviniarovi, že som mŕtva. Chcela by som vidieť, ako by sa zatváril, zareagoval... Či by mu to vôbec prišlo aspoň trochu ľúto... Nie! Jasné, že nie! Bol to iba obyčajný sviniar! A potvrdzujú to všetky jeho činy, reči, sms-ky. Ale nechcem myslieť na neho. Nie, nechcem si zhoršovať už aj tak hroznú náladu. A to som si myslela, že dnešný deň bude fajn...
Myslíte, že keby som „náhodou“ vypadla z nášho okna, bezbolestne by som zomrela? Nie, nebojím sa smrti, bojím sa toho čo bude predtým... Voľný pád, výstrel z pištole, bodnutie nožom, autonehoda... Jednoducho sa bojím bolesti. Preto chcem zomrieť prirodzene, bezbolestne, ale nie za každú cenu...
Nechcem, aby ma po TOM oživovali, nechcem, aby bojovali o môj život, nech ma nechajú v kľude zomrieť. Veď prečo nie? Keď som to už raz chcela, keď to chcel môj osud...
Niekedy som zas premýšľala, aké by to bolo, keby som bola opačného pohlavia. Či by sa ku mne rodičia správali rovnako ako teraz, či by im nevadili trojky z matiky, neskoré príchody, drzosť, ignorácia... Či by ma mali radšej... Neviem.
Inokedy zas rozmýšľam nad tým pre čo ľudia žijú. Nie prečo, ale PRE ČO? Čo očakávajú? Veď aj tak jedného dňa zomrú. Nemajú jedno, či to bude po pätnástich, tridsiatich, či osemdesiatich rokoch života? Či prečítajú o jednu knihu viac alebo menej, či pôjdu lietadlom dva alebo trikrát, či si dajú zmrzlinu s tou divnou príchuťou teraz alebo nikdy, či...
Ja to nechápem. Byť na ich mieste, tak sa nenarodím. Ja som to vlastne ani nechcela. A ani moji rodičia. Veď mali 19! Život a školu pred sebou a zrazu BUM! Tehotenský test pozitívny. A to len kvôli jednej zatúlanej spermii...
Načo sa vlastne rodia deti? Pre radosť? Pochybujem. Zbytočné starosti a výdavky... Pre povinnosť? A nie je jedno, či ľudstvo vymrie alebo nie? Pre peniaze? Preboha! Veď prídavky sú malé, o materskej ani nehovoriac! Pre to, že to chce partner? Ale prosím vás! Raz vás opustí tak či tak. Nie, rodia sa kvôli tomu, že... Neviem! Nič neviem! (Ako hovorí moja mama...)
Asi sa na to vykašlem a budem ďalej viesť normálny jednotvárny život. Budem dostávať trojky z matiky, zatajovať ich rodičom, báť sa, čo sa stane, keď to zistia, plakať nad rozliatym mliekom, či platonickou láskou a každý deň budem čakať, či mi niečo neobjasní význam života...
Veľakrát ma len tak pochytí nostalgia a ja spomínam, plánujem, predstavujem si alebo nahlas rozmýšľam. Najmä vtedy, keď je vonku upršané počasie a nikam sa nedá ísť. Vtedy si ľahnem na posteľ a premýšľam. Najhoršie to je, keď som tesne predtým vyviedla niečo zlé a mám trest. Vtedy uvažujem o smrti, pomste či nespravodlivosti. Rada by som niekedy rozmýšľala aj o láske, ale v mojom stave sa to nedá, najmä, keď som sa už raz sklamala. A navyše, aj tak ma nikto nechce. Ako hovorí jedna známa báseň: no ten, čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal... Ten čo sklamal sa na mňa vykašľal a začal si s niekým iným. Keby len to! Celý ten čas ma úplne ignoroval a kľudne si po nete hľadal nejakú šľapku! Ale je mi to jedno. Teraz už hej. Nedá sa povedať, žeby sme spolu neprežili pekné chvíľky... Vlastne dá.
Keď som minule prišla domov, načapala som fotrovcov ako si to rozdávajú. Trochu ma to vykoľajilo, ale povedala som si prečo by to nemali robiť? Sú to predsa dospelí ľudia a môžu si robiť čo chcú, tak som zase vyšla von a vrátila sa až večer.
Nenávidím, keď mi môj brat vykladá o svojej frajerke. Mám ho rada a dokonca aj on ju, ale ja sa neviem tešiť zo šťastia iných. Tak len sedím, tvárim sa akoby ma to zaujímalo
a rozmýšľam čo si dám na večeru. Preto ma prekvapilo, keď jedného dňa prišiel Michal domov celý skormútený a povedal mi, že sa s ním rozišla. To som už počúvala naozaj a ku koncu by sa vo mne krvi nedorezal. Podviedla ho! Normálne ho podviedla. Celý mesiac potom chodil ako zombie a na otázky odpovedal iba: áno, nie.
A práve preto si už nechcem s nikým začínať. Najskôr prežívať nervozitu, potom chvíľu iskrenia, neskôr pocit nekonečnej lásky a potom veľké sklamanie. Na čo? Radšej si vystačím sama alebo s kamoškami. K nim ma viaže veľa spomienok a väčšina z nich je pekných. Smiech, radosť, ohováranie, niekedy malé hádky, ale inak spriaznené duše. Samozrejme, že aj my sme si prešli všetkými tými vecami, ktoré medzi kamoškami bývajú. Veď to poznáte: „Ja sa s tebou nebavím.“ „Nenávidím ťa!“ „Už ťa nechcem nikdy vidieť!“ a podobne. Ale vždy sme sa cez to preniesli.
Vidíte? Zase ma chytila chvíľa nostalgie. Spomínam. Ale nie preto, že by bolo vonku upršané počasie. Nie, je pekne. Svieti slnko, kvety krásne rozvoniavajú a na lavičkách vysedávajú zaľúbenci. Ja aj napriek tomu ležím v posteli. Ale nie z vlastnej vôle. Ležím, lebo musím. A som strašne nahnevaná. Na celý svet, ale najmä na vodiča kamiónu. Nebyť jeho, tak tu teraz neležím celá zafačovaná, v hlave mi netreští a každú hodinu za mnou nechodí sestrička, aby mi pichla injekciu proti bolesti. Ja to nechcem! Veď som vravela, že chcem radšej umrieť. A oni by mali byť radi. Veď som im len na príťaž. Zase sem niekto vstupuje. Chlap v bielom plášti. Keby mi za každého chlapa v bielom plášti dali päť korún, tak som milionárka.
„Tak, ako sa má naša pacientka? Bolí to menej?“ usmial sa na mňa a ja len prevrátim očami.
„Jasné. Po desiatich injekciách si už ani necítim telo,“ zamrmlem a čakám na reakciu. Doktor sa len usmeje, nazrie do mojej karty a odíde. O chvíľu prifrčí naspäť aj s ďalším dedkom, tentoraz v plášti zelenom.
„Toto je pán doktor Mathé. Je to psychológ. Špecializuje sa na ľudí so samovražednými sklonmi. Porozpráva sa s tebou.“
„Ja sa nechcem s nikým rozprávať. A už vonkoncom nie s cvokárom. Nie som predsa blázon.“
„To nikto netvrdí,“ zamieša sa do toho Mathé a ja na neho len zazriem. „Len som si myslel, že budeš mať chuť s niekým sa porozprávať,“ povie a doktor Zelinka medzitým opustí izbu. Mathé si sadne a pokračuje: „To čo mi povieš ostane len medzi nami. Aj mňa viaže lekárske tajomstvo.“
„Už som povedala, že nie. Stačí, že to viem ja. Nepotrebujem sa o tom rozprávať s niekým iným.“
„Ako chceš. Ja ešte prídem. Dúfam, že medzitým zmeníš svoj postoj. Ja nehryziem,“ povie a zasmeje sa. Zrejme si myslí, že sa mu podaril ktovieaký vtip. Otvorí dvere a zmizne za nimi.
Vážne nechápem, čo to všetci majú. Akoby nemali dosť roboty aj bezo mňa. Nebyť toho prekliateho kamióna s hroznou modrou plachtou, ktorá zakrýva tovar pod ňou, tak sa teraz vznášam v nebi, alebo varím v pekle. Aj to by bolo prijateľnejšie než toto ležanie v nechutnej posteli a jedenia obrovského množstvo liekov, z ktorých mi je zle.
„Zlatko! Miláčik! Ach preboha! Čo sa ti stalo?“ skríkne mama, akonáhle otvorí dvere na mojej izbe. Len prevrátim očami. Mala sa prihlásiť na herectvo. Tak dobre predstierať neviem ani ja, a to som si myslela, že zo mňa bude herečka. Veď som hovorila, že nechcem, aby ju sem pustili.
„Ale nič mami, umývala som okná a vypadla som z okna, ale našťastie práve išiel podo mnou jeden kamión, tak som spadla na neho.“ Klamem. Ako vždy. Mame hovorím pravdu len málokedy. A načo? Aj tak sa tým nič nevyrieši. Nezmení sa prítomnosť, ani minulosť. A budúcnosť meniť nechcem.
„To je nič? Veď si sa mohla zabiť! Preboha, dieťa, maj trochu rozum!“ Vyvalím oči. Čo to hovorí o smrti? Neviem si predstaviť iného človeka, ktorý by bol šťastnejší, keby som zomrela.
„Nechápem na čo sa tu hráš. Obidve dobre vieme o čo ti ide. Ale teraz tu nikto neni, tak sa nemusíš hrať na starostlivú mamu. Som tu už štyri hodiny. Keby ťa naozaj trápilo, čo so mnou je, tak si tu spolu s otcom, ale pre teba bola vždy prvoradá práca,“ vyletím. Pozriem sa na mamu. Je reakcia je však iná než som čakala:
„Máš pravdu. Moja práca je pre mňa prvoradá. Ale keby nebola, tak nechodíš na dobrú školu, nemáš každý deň nové veci a nemohla by si chodiť do kina na každú blbosť. Ale ak si myslíš, že sa o teba absolútne nezaujímam, tak sa mýliš. Dozvedela som sa to len pred hodinou, pretože, ak si zabudla, a to sa stáva dosť často, mala som pohovor u riaditeľky. A ty dobre vieš, že tam si vždy vypínam mobil, aby ma nikto nerušil...“ odmlčala sa na chvíľu, nadýchla sa a pokračovala: „A keby ma to naozaj netrápilo, tak tu nie som za hodinu a neporuším minimálne dvadsať pravidiel cestnej premávky. Ale ako chceš...“ povedala a tresla za sebou dverami. Zmätene sa poobzerám okolo a vybuchnem do smiechu. Smejem sa tak hlasno, že je pri mne v momente sestrička a snaží sa ma ukľudniť. Zavolá na doktora, ktorý je tu v mihu aj s Mathém. Ten mi pichne injekciu a potom nevidím nič okrem tmy...
„Konečne si sa zobudila. Už som sa bál, že som ti toho dal príliš veľa,“ usmial sa Mathé.
„Čo?“ nechápala som. Posadila som sa a zmätene som sa na neho pozrela.
„Nepamätáš sa? Dostala si taký záchvat, že som ti musel pichnúť injekciu na upokejenie. Prespala si takmer dve hodiny. A to je veľmi ojedinelé,“ povedal a znepokojúco sa na mňa pozrel. Už mi svitlo. Áno, rehotala som sa ako zmyslov zbavená. A to všetko kvôli mojej otrasnej matke.
„Aha, áno, už si spomínam. Ale už je mi fajn. Ďakujem, môžte ísť,“ povedala som a sklonila som hlavu. Nechcela som, aby sa na mňa pozeral.
„To teda v žiadnom prípade. Budem tu, pokiaľ mi nepovieš čo sa stalo. Musím to vedieť,“ rozhodne povedal a sadol sa na jedinú stoličku v miestnosti.
„Ako chcete, ale ja vám nič nepoviem. Môžme sa zhovárať o počasí, jedle, telke, ale o mne vám nepoviem ani slovo. Buďte si istý!“ Zvláštne aká viem byť niekedy tvrdohlavá. Hlavne ak sa to týka mňa. A takisto som sa rozhodla aj teraz. Tento „psychológ“ zo mňa nič nedostane!
„Ako chceš, ale musím ťa upozorniť, že čím skôr to vyklopíš, tým skôr sa odtiaľto dostaneš,“ povedal a v očiach sa mu zablýskalo.
„Dostanem sa akurát tak do psychiatrickej liečebne,“ zamrmlem a postavím sa. Teda, aspoň sa o to pokúsim, ale keď sa mi nohy podlomia, viem, že budem odkázaná na úžasného doktora Mathé.
„Tak teda, aký program v telke máš najradšej?“ spýta sa a vyťahuje svoj veľký linajkový zápisník.
„Ja telku nepozerám,“ odseknem. Nech si myslí čo chce. Ja sa nepotrebujem s nikým zhovárať.
Niečo si načmáral do notesa a potom zdvihol hlavu: „Ja osobne mám rád detektívne seriály,“ povedal a zahľadel sa na mňa.
„A prečo mi to hovoríte? Mňa to nezaujíma,“ vybuchla som a zobrala jedinú knihu, ktorá bola položená na nočnom stolíku. Pozrela som na titulku. Práce s emoční inteligencí. Perfektné! Zaujímalo by ma, kto ju tam, preboha, položil. To si naozaj myslia, že to vezmem do ruky?
Pozrela som sa teda na Mathého a rozhodla sa, že nepoviem ani pol slova.
„To som si myslel,“ povzdychol a zodvihol sa. Hurá! Ide preč! Pomyslela som si, ale hlboko som sa mýlila. Pomaly prešiel k mojej posteli a povedal: „Viem čo sa tu deje. Nemysli si, že som nejaký idiot. Ale pokiaľ to nebudem počuť od teba, budem presviedčať doktorov, aby ťa tu nechali čo najdlhšiu dobu. Keď nad tým tak rozmýšľam,“ chytil sa za bradu a naklonil sa viac ku mne: „asi budem apelovať na môjho nadriadeného, aby ťa strčil, ako si povedala, do psychiatrickej liečebne.“
Nemohla som zostať ticho: „Snažíte sa ma vystrašiť? Ale to sa vám nepodarí. A nemyslím si, že by ste vedeli, aký mám problém, pretože žiadny nemám. Pre mňa za mňa ma strčte aj do blázinca pre úplnych debilov. Mne je to jedno. Aspoň budem mať od vás pokoj!“ povedala som a znova sa nadýchla. Totálne som očervenela. Nie preto, že by som sa hanbila, ale počas môjho prejavu som sa zabudla nadýchnuť. Ale aj tak to stálo za to. Nech milý pán doktor vie, s kým má tú česť.
„Ako chceš,“ povedal chrapľavým hlasom a otvoril dvere. Konečne! Vydýchla som si úľavou a zapla som telku. Mamička sa musela snažiť, keď ma strčili do takejto prepychovej izby. Je tu telka, samostatná kúpelka, celkom normálna posteľ a pekný nábytok. Takto by to mohlo vyzerať aj u mňa v izbe. Lenže u mňa to vyzerá, ako keby tam vybuchla atómová bomba. Všade sa povaľujú veci, zväčša špinavé oblečenie, na stenách sú polepené plagáty rockových skupín a mini stôl nie je ani vidno. Mama vždy hovorila, že som sa nepodarila, a potom to takto vyzerá. Lenže ona nevie, že ja som sa podala na otca. A nevie ani to, že on bol kedysi rocker a mal vlastnú skupinu, s ktorou hrával po dedinských zábavách. Fakt nechápem, prečo si ju zobral. Dobre, bola tehotná, ale veď mohla ísť na potrat. Aspoň by som tu teraz nemusela byť. Mohla by som mať pokoj a vôbec sa nenarodiť, nenaletieť tomu imbecilovi, ktorý ma pretiahol a potom povedal čau, a už vôbec by som nemusela ležať v tejto otrasnej nemocnici a počúvať hlody doktora Mathého. Lezie mi to na nervy...
„Dobré ráno! Máte tu návštevu!“ oznámi mi sympatický, mladý, chlapčenský hlas. Pomaly otvorím oči a zazriem mladého, asi 18 ročného ošetrovateľa. Usmieva sa na mňa a vymieňa vodu vo váze.
„Prišla za vami vaša mama,“ vyhlásil a ja som stuhla.
„Nepúšťajte ju sem prosím. Neviete, čo sa mi včera po jej návšteve stalo?“
„Som tu nový, takže nie, ale rád si to cez obedňajšiu prestávku vypočujem. A čo mám teda urobiť s vašou mamou?“ opýta sa a nahodí psí kukuč. Mám to brať ako pozvanie na rande?
„Je mi to jedno. Vyhoďte ju. A kľudne mi môžete tykať.“ Poviem a usmejem sa. Nemám vôbec náladu flirtovať, ale tie jeho oči! Hm, stál by za hriech.
„Ok, ja som Peťo. A tvoje meno?“ spýta sa a nevinne sa usmeje. No neflirtuj s ním!
„Pozri si kartu. Nerada svoje meno prezrádzam nahlas,“ poviem a vidím ako sa nahne, aby mohol zvesiť kartu z postele. Otvorí a zahĺbene si ju prezerá.
„Hm, nevedel som, že si tu zavretá pre samovražedné sklony. Ale meno máš pekné, ...“
„Nie! Nevyslovuj ho!“ skočím mu do reči a on poskočí. Rozosmejem sa. Pridá sa ku mne.
„Ok, ako chceš, ale mne sa to meno páči. A veľmi.“ Prestanem sa smiať. Ľahnem si hlbšie
do postele. Otočí sa a pozrie sa na mňa. Potom podíde k dverám a keď ich otvára povie: „Ale na obed sme dohodnutí, nie že mi utečieš. Zatiaľ vymyslím niečo s tvojou mamou.“
Fú! Tak s týmto som nerátala. Ešte ma tu začne baliť ošetrovateľ. Už len toto mi chýbalo. Ale keby aspoň nebol taký pekný. Nie! Nemôžem! Viem čo sa stane ak podľahnem, a to predsa nechcem. Alebo chcem?
„No tak poď, kráska,“ prihovorí sa mi Peťo a ja sa musím usmiať.
„Nepovedali ti, že musím ležať?“ Spýtam sa s nevinnými očami. Vlastne to nie je pravda, ale....
„To teda nepovedali, ale nevadí. Myslel som na všetko.“ Povedal a otvoril dvere. Na chvíľu odišiel a potom sa vrátil s vozíkom plným jedla.
„Nevedel som čo máš rada, tak som doniesol všetko“
„Preboha! Veď ťa to muselo stáť majland!“ zalapám po dychu.
„Nevieš, že ja ako zamestnanec mám polovičnú zľavu?“ usmeje sa a obloží mi posteľ taniermi s jedlom.
„Ale ja toho veľa nezjem. Fakt.“
„Už ticho a jedz. Potrebuješ veľa jesť,“ povie mi a strčí mi do úst lyžičku s kuracou polievkou. Vyprsknem smiechom a celého ho oflusám.
„Jesť viem aj sama,“ poviem mu a on sa previnilo usmeje.
„Ok, ale osobne dohliadnem na to, aby si toho zjedla čo najviac. A teraz mi povedz prečo si tu.“
„Nehnevaj sa, ale nechcela som to povedať Mathému, nepoviem to ani tebe. Na to ťa poznám prikrátko... A navyše, chcem mať nejaké tajomstvá...“
„V poriadku, chápem, tiež som taký. A čo tvoja mama? Prečo som ju mal vyhodiť? To mi snáď môžeš povedať,“ zaškerí sa.
„No, dobre. Poviem to takto. Moja matka je strašná pretvárka. Prišla sem a začala sa o mňa starať. Viem, znie to blbo, ale ona sa o mňa v živote nestarala. Už keď som bola malá, bola pre ňu prednejšia práca, než ja. A zrazu si príde a začne šalieť, že som si mala dávať pozor! Chápeš to? Preto som sa začala tak rehotať. Prišlo mi to smiešne. Moja matka ma privádza do šialenstva. Ale už iba rok! Iba jeden posraný rok a potom zbohom!“ rozčúlila som sa. Totálne.
„Mhm, zaujímavé. A prečo si to nepovedala Mathému? Aspoň by nebol taký rozčúlený. V živote som ho takého nevidel. Ale čo znamená ten rok? Potom ju...?“ opýtal sa. Zasmiala som sa.
„V žiadnom prípade. Toho by som nebola schopná. A navyše to by bolo pre ňu najlepšie, a ja jej nechcem spraviť radosť. Nie, o rok sa odsťahujem. Len mi je ľúto otca. Bude ju musieť znášať do konca života. Len teraz neviem, či do konca jeho alebo jej,“ poviem a natlačím do seba slivkové knedle. Zasmial sa. „Čo ti je smiešne?“
„A kde budeš akože bývať? Pod mostom?“
„Samozrejme, že nie. S kamarátkou sme sa dohodli, že si kúpime byt. Už si na neho dosť dlho šetríme. Úplne nám stačí dvojizbový...“ povedala som a zobrala do ruky tanier s hranolkami.
„A koľko už máte našetrené? Vieš koľko taký byt stojí?“ spýtal sa skepticky.
„Viem, ale dohodla som sa s rodičmi, že mi polovicu dajú, lebo sa už tešia, keď vypadnem. Teda, otec ani tak nie, hlavne mama. Ale to mi je jedno, hlavne že ho budeme mať.“
„Hm, tak ti držím palce, i keď sa mi to zdá dosť divné. V každom prípade musím ísť, pauza mi skončila, ale večer sa zastavím,“ povedal, poskladal prázdne taniere na vozík a už ho nebolo.
„A ďakujem za obed!“ zakričala som, kým stál vo dverách. Namiesto pozdravu na mňa žmurkol a potichu za sebou zavrel.
„Tak sa maj a nezabudni na nás. A už nerob žiadne podobné somariny, nech ťa tu nemáme ako stálu pacientku. Ale navštíviť nás príď, a obzvlášť mňa,“ hovoril mi do duše Peťo, keď som po dvoch dlhých a nudných týždňoch opúšťala nemocnicu. Spoznala som všetkých doktorov, sestričky a hlavne Peťa. Teraz sú z nás dobrí kamaráti, ale nič viac. Už rok je zasnúbený so svojou dlhoročnou priateľkou. S doktorom Mathém sme sa nakoniec nejako zhodli, porozprávala som mu nejaké báchorky, sčasti pravdivé, sčasti vymyslené, ale spokojnosť bola obojstranná, tak, prečo nie? Nakoniec ma teda pustil domov so spisom: Vyliečená.
„Ahojte všetci, a dúfam, že už nebudeme mať dôvod sa stretnúť. Žiadna podobná somarina ma už nenapadne, sľubujem. A tiež sľubujem, že sa udobrím s mamou.“ Neklamem. Prvý krát v živote neklamem a som na to hrdá. Myslím, že tento pobyt mi viac prospel ako uškodil.
Vyjdem z dverí a zamierim k autobusovej zastávke. Mama nevie, že už prídem, chcem ju prekvapiť. Prechádzam cez cestu, ešte raz sa obzriem za ľuďmi z nemocnice, za istou etapou svojho života a zrazu cítim tupý náraz. Otočím hlavu a padám na zem, hlava sa mi zatočí, vidím zmätené tváre ľudí naokolo. Keď sa hlavou dotknem cesty, nevidím už nič...
Inzerát v novinách: S ľútosťou vám oznamujeme, že dňa 24. júna 2005 zomrela naša dcéra, vnučka a priateľka. Pohreb sa uskutoční ...
Zomrela na jej narodeniny. Zanechala za sebou smútiace rodiny, otca, Janu, Peťa, ale i mamu.
Volala sa Lucia...
Komentáre
*hmm
ale inak pekne, mne sa to velmi pacilo... ak ta teda zaujima moj nazor ;))
zoll
*ad lucia
http://damage.blog.sk/detail.html?a=d718ed3a1fc37011518d6e8c1dd2b343
zoll
*:))
zoll
zoll
*ad luciadizajn
ja sm svoj prvy dizajn robil tri dni a druhy, teda tento aktualny, sm robil dve hodiny :))
drzim palce
zoll
Veľmi pekný článok.
TANJA
Lucia
TANJA