Sedel som na lavičke pri internáte, v ktorom som býval. Bol pekný jarný deň. Taký keď už sa jar nedá od leta rozpoznať, ale ešte nie je horúco. Taký príjemný vetrík mi vo vlasoch a po tvári kreslil obrázky. Zamýšľal som so nad svojim životom. Teda nad pocitmi.

        Hľadel som na dva holuby, ktoré sedeli na okennej rímse a o niečom sa rozprávali. Bolo to pekné. Holuby sú pekné. Všetky zvieratá sú pekné. Nepodliehajú potrebám a móde iba evolúcii a to tvrdil nejaký pán Darwin takže možno ani tej nepodliehajú. Sami sebe sa vždy páčia.

Ľudia majú pocit, že sú pánmi pretože rozmýšľajú. Kam nás doviedol tento výstrelok. Sem. Sem kde sú aj ostatné zvieratá. Človek so vybral cestu na ktorej spoznal šťastie, lásku, vlastníctvo, a rôzne ďalšie pekné pocity, ktorými predbehol holuby.

Lenže spoznal aj smútok za šťastím, pocit nedostatku, nenávisť a pohŕdanie a to ho hodilo späť k tým vtákom, ktorí sa rozprávali na obločnej rímse. Kde by som tak bol teraz, keby som nerozmýšľal

?

Sedel by som na kmeni stromu vedľa jaskyne v ktorej by som býval a pozeral by som sa na dva holuby, ktoré sa o niečom rozprávajú.