Asi ste sa už tiež boli   pokloniť pamiatke svojich blízkych, na niektorom z tisícok slovenských cintorínov. Berieme to ako samozrejmosť, že počas týchto dní sa zmenil aj vzhľad našich cintorínov, a to k lepšiemu. Je to pochopiteľne, lebo asi na každom hrobe je nejaká sviečka alebo kvet, či veniec. To si všimne každý.  Ale na našu škodu nie vždy si všimneme  aj to, že skoro každý kto príde v tieto dní na cintorín, je akýsi iný. Akosi viac utiahnutý do seba, zádumčivý a možno aj spytujúci si svoje svedomie. Je prirodzené, že sa sami seba pýtame, či  pre tých, ktorí už spia svoj večný spánok sme počas ich života urobili všetko to čo potrebovali alebo čo si zaslúžili?  Okrem sebareflexie, však sviatky Všetkých svätých a Dušičiek,  ponúkajú každému no najmä tým, čo počas života nestihli svojim zosnulým blízkym vyjadriť poďakovanie, či prejaviť pokoru aby to urobili teraz, počas týchto sviatkov. Je chvályhodné, že v dnešných časoch sa tak správajú nielen  veriaci, ale aj neveriaci. Myslím si, že by to tak malo byť aj naďalej, hoci je veľa  aj takých ľudí, ktorí si na svojich nežijúcich blízkych spomenú nielen raz do roka, ale denne.

Katolícka cirkev  význam a potrebu, napríklad sviatku Všetkých svätých vidí tiež v tom, že ľudia  potrebujú  mať vo svojom živote nielen občianske vzory, ale aj kresťanské, ktoré by im  pomáhali ľahšie sa vyrovnať  s peripetiami pozemského života. A spomienka na mŕtvych je možný spôsob ako modlitbami, ktorými sa predovšetkým  veriaci obracajú  na Pána Boha  a jeho svätých, pomôcť zomrelým  k ich spaseniu.

Podľa mňa nie je až také dôležité,  akými očami sa na tieto sviatky dívame. Oveľa dôležitejšie je asi to, že pri spomínaní na našich predkov  si uvedomujeme aj našu vlastnú pozemskú pominuteľnosť.  A toto by malo byť pre každého žijúceho mementom, aby si svoj život vážil ako dar, ktorý by  nikto nemal zbytočne premrhať.  A aby sme sa ľahšie rozhodovali ako ho prospešne prežiť, k tomu by  nám okrem spomienok na  našich predkov mali poslúžiť aj  príklady zo života  svätcov.

Prajem príjemný sviatočný večer. J.Kotulič