Pri pohľade z okna ma náhle objal silný záchvev osamelosti. Mesto zahalené do teplej, bielej prikrývky ten pocit vo mne ešte zosilnil. Kde hľadať spriaznenú dušu, s ktorou sa dá znova zahryznúť do nového života? Vychutnám si ešte niekedy teplý, nežný dotyk ľudských dlaní? Pocítim blízkosť milovanej bytosti, na ktorú bude spoľahnutie? Zasypali ma večné otázniky. Otázky bez odpovedí.

S nosom nalepeným na obločnom skle tíško pozorujem zaviate cesty. Veľké snehové vločky jemne krúžia povetrím. Nánosy tvoriacich sa závejov sa nepríjemne dotkli mojej duše. Srdce mi pomaly zamŕza. Bije pomalšie až stíchlo úplne. Zmocnil sa ma nádherný pocit. Chlad za oknom bytu ma pomaly premieňal na ľadovú sochu. Stala som sa na chvíľu postavou bez srdca, pocitov a bolestí. So smutnými očami prikovanými na tichú, nočnú ulicu snívam, plná očakávaní a nových nádejí...