– Vedel som, že keď ťa zasvätím do môjho plánu, budeš sa zbytočne trápiť a budeš zásadne proti takémuto môjmu prejavu.

Prečítala si môj odkaz a ,,spustila sprchu“:

– Ty si sa načisto zbláznil! Veď sa iba strápniš, a urobíš hanbu nielen sebe, ale celej rodine. Ale dobre viem, aký si tvrdohlavý, takže asi by som ťa od tvojho úmyslu odhovárala zbytočne.

Využívam chvíľu, kým stihne zatresnúť dvere na spálni a tým ukončiť náš dialóg, a v rýchlosti dodávam, že som dohodnutý s médiami a nič ma už nezastaví.

Nedokážem sa iba prizerať.

Krok, ktorý sa chystám urobiť, úzko súvisí s demokraciou na Slovensku od 17. novembra 1989 vo vtedajšom Československu.  Nebyť toho...

Po dlhých takmer 40 rokoch si občania vydýchli, nadobudli pocit, že môžu slobodne rozhodovať o svojom osude. Lenže po krátkej eufórii a rovnako nedlho trvajúcom výraznom nadšení začala krutá realita. Chytráci – poväčšine bývalí eštebáci a komunisti, ktorí „prezliekli kabáty“ a napchali sa do VPN – vedeli, respektíve rýchlo pochopili a naučili sa, ako ľahko možno s nadšenými ľuďmi manipulovať... Demokracia doslova v plienkach vplývala na ľudí do takej miery, že ich zaskočila, a oni sa správali ako dôverčivé bábätká: Dali sa získať každému, kto sa pred voľbami postavil pred nich a viedol ich ,,za ručičku“, ako on (vodca manipulátor) potreboval a uznal za vhodné.  

Nedokážem sa na takéto divadlo iba pozerať, nespokojnosť dávam zreteľne najavo... (pokračovanie v 4)