Je to zvláštne ako človek žije a nežije zároveň. Nerozumiem veľmi veľa veciam na tomto svete a asi nikdy rozumieť nebudem. Prvý krat v živote som rada, že som nezmaturovala hneď  a že som nikdy nedostala možnosť robiť prímačky na medicínu. Nezvládla by som to a dnes som si tým úplne istá. Ja radšej budem sedieť za počítačom a snažiť programovať (najnovšie chcem zlepšovať motory áut, ale na to musim ešte "trošku" študovať :)). Takto nikoho nezabijem, nik mi nevykrváca a nebudem sa pozerať na zúbožené telá ľudí (ja si ich radšej zapamätám krásnych).

Obdivujem všetkých lekárov, všetky sestričky a asistentov aj asistentky. Obdivujem, ako sa dokážu na to všetko pozerať na jednej strane  a na druhej strane, že dokážu vzkriesiť aj takmer mŕtveho.  Sestrička držím ti palce  a obdivujem ťa.

Nikdy som nemala na smrť taký názor, ako teraz. Stále sa pýtam, prečo človek musí toľko trpieť ? Veď  nie vždy je to na niečo dobré a  hlavne ak si to nezaslúži, ak to prišlo len tak a nemá sa z toho ako ponaučiť. Nebolo by to jednoduchšie keby ... ? Zaujímalo by ma, kto to tu všetko riadi ... Doteraz som sa akosi smrti nebála. Neuvedomovala som si ju ? Asi nie dosť. Už viem, že to neminie nikoho ani tých dokonalých a nebojácnych. Je to horšie ako pavúk alebo had. Stači keď sa na vás len pozrie a všetko je inak.

Záver ? Život si treba vážiť a to od teraz budem oveľa viac, budem sa tešiť z tých najmenších hlúpsotí  a z každého dňa nech je akýkoľvek.