Sestra sa učila, Feli (kocúr) hají vedľa nej, v klbku sem tam s vyplazeným jazykom. Pohladila som ho a vzdychla nahlas, že ku mne už vôbec nechodí. Večer počujem škrabot na dvere a mňau mňau. Otovorím dvere a Feli vplával do miestnosti a šup ho mačkať perinku. Lebo mačkanie perinky je fajné. Niekedy aj ja mačkám perinku, lebo som to okukala a faktže keď ju človek mačká uvedomí si aká je vlastne strašne super a hlboká a oblaková a makká. Feli prišiel na návštevu. Večer som sa unavená k nemu natiahla a dívala som sa mu do očí.  Pozerali sme na seba, a obom sa nám zatvárali oči. Ale vždy sme pootvorili padajúce viečko, či ten druhý ešte kuká.

Mačky. Elegáni záhrad. Prechádzajú sa medzi tulipánmi ako mi medzi stromami. Domestifikované totálne nedomestifikované zvieratká. Nepodriadené človeku, jeho veľkosti, jeho náladam. Keď som bola menšia teta mali Kiču. Kiča ku mne nechodievala a ja som sa pre to na ňu zlostila. Nemá žiaden význam vnucovať sa mačke. Tak ako psom, alebo deťom. Mačky ale sú mimoriadnou lekciou pre sebastredné duše.

Roky sledujem reakcie ľudí na mačky. Skôr ma bavia tie negatívne. Tie, keď mačkou ohrdnutý človiečik tvrdí, že mačky neznáša. Nie je to pre tvar jej hlavy, ani pre jej hebkosť. Mačky keď majú v paži majú v paži. Je jedno, že človek mumle, že jakááá čiča, nakláňa sa k nej, chce ju hladiť. Je dokonca jedno, že máme dobrú náladu, a fakt sa nevnucujeme, a fakt sa usmievame a fakt by sme radi čiču pohladili.

Mačky vracujú ľudom obraz ich ega. Mnohí sa nevedia vysporiadať so slobodou mačiek. Ani ja som nevedela. Nevidela som žiadne opodstatnenie medzi tým, prečo Kiča k Vladovi ide a ku mne nie. Veď sa mi zdalo, že som bola milá, chcela som hladiť.
A taká číča má v paži.  Prichádzajú a odchádzajú. Niekedy sa nechajú presvedčiť a nakoniec zostanú, inokedy spurne rýchlo zdúchnu.
A človek i so svojími dobrými úmyslami ostane ohrdnutý.
Nejde to presvedčiť, keď protejšek to nechce. Mačky nie sú slušné. Nehrajú za žiadnu ligu morálky, ohľaduplnosti. Používajú svoju hebkosť a hravosť ako lákadlo a svoje maniere ako odlákadlo.

Akceptovala som jedného dňa zvieraciu vôľu. Občas chcem si vynútiť svoju a občas si nenechám vnútiť tu ich. Občas si ale nechám, a potom félixov chvost a chrbát mi zatarasuje výhľad na monitor. Lebo on chce :) A mňa to šteklí a príde mi to hrozne smiešne, keď capká po klávesnici a píše mi "fcafeg  dsjdbuasc dasdsd " .
S ľuďmi je to rovnaké, len bývame slušnejší. Nejde si vynútiť pozornosť niekoho, koho nezaujímame. Ani mu vnútiť aby nám telefonoval, miloval vtedy a vtedy a tak, aby kupoval darčeky, keď to necíti... Nejde to vnútiť bez investície mnoohej energie.
A áno niekedy to všetko bolí, niekedy bolí že tí druhí nerobia to, čo by sme si priali aj keď to môžu ľahulinko splniť.

Ale niekedy sa to stane, a mačka príde a sedí za dverami.
Niekedy to dieťa v kočíku vás predsa len uchopí za prst.
Psík príde si položiť hlavu na kolená.
Manžel kúpi darček ...
A ten , ktorým si nie sme istý, nás uistí :)