Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

„Bodaj by si sa na kameň obrátil, ty hnusný klamár a zlodej!“

Povesť o Kamennej svini
Predošlý Ďalší
Stalo sa to dávno, pradávno, keď sa ešte Rača ani Račou nenazývala.
 
V malej osade pastierov, ktorí pásli dobytok a tučné bravy, žil so svojou rodinou pastier Viatek. Nikdy nemal núdzu o prácu, lebo statok i bravy, o ktoré sa staral, boli zdravé, vykŕmené, hodné kniežacieho stola. Viatek dobre poznal široké okolie osady a vodil svoje stádočko vždy na také miesto, kde bola paša najhojnejšia. Neťažilo sa mu vstávať za úsvitu a hľadať miesto vhodné na pašu. Píšťalka so zamatovým hláskom a dvaja verní psi ho potom sprevádzali na jeho celodennej púti so stádom. Veľmi rád ho vodil hlavne na jedno miesto - bolo celkom, celkom pod horou, kde sa dva potoky v jeden spájali a kde rástla hojne bylinka houbacina (podľa račianskeho nárečia), hotová pochúťka pre hladné zvieratá.
 
Dobre bolo zopár rokov. Viatek mal povesť najlepšieho pastiera.
Lež čo je dobrá povesť, keď si ju všimne podlá duša?
 
Zbojníčil v tom kraji zlopovestný zbojník Silák. Keď mu zboj nevyšiel, ulakomil sa aj na pytlačenie, vždy našiel spôsob, ako sa na cudzom priživiť. Raz, keď sa tak ponevieral po hore a dumal, ako sa bez roboty k peniazom dostať, naďabil na Viatekovo stádočko.
 
Pomyslel si:
„Čo sa ja budem po hore túlať a za korisťou sliediť, keď sa mi tu tučný bravček priam pod ruku núka. Len ako ho dostať bez platenia?“
 
Ani dlho nedumal, hneď mal spôsob naporúdzi.
Vyšiel z krovia a poďho rovno k pastierovi. Psi sa vyrútili na neznámeho, lež Viatek ich zavrátil. Dali sa chlapi do reči. Silák sa vydával za kniežacieho posla, ktorý je už tri dni na cestách. Či si môže pri nich oddýchnuť a zajesť - a už aj vybral z kapsy kus chleba so slaninou. Aj Viatka ponúkol, aj jeho psov. Kým sa spolu rozprávali, kŕmil psiská chutnou slaninou a škrabkal ich za ušami, všelijako sa s nimi snažil skamarátiť. Potom sa rozlúčil a stratil v hore. Lež zostal iba neďaleko. Vyčkával, kedy si Viatek zdriemne, aby mohol nepozorovane odlákať prasiatko. Aj sa mu to podarilo, lebo psi ho už nebrali ako cudzieho.
 
Takto odlákal Viatekovi každý deň jedno prasa.
Keď sa stratilo prvé prasiatko, Viatek si pomyslel, že sa len odtúlalo, a tak vypiskoval na píšťalke, volal ho späť. Aj psov durkal, aby ho hľadali. Keď zmizlo tretie prasa, zobral Viatek so sebou aj svojich dvoch synkov, aby mu pomáhali stádo strážiť. Ale Silák bol šikovný a vytrvalý, obchádzal stádo ako lačný vlk dovtedy, pokým sa mu nepodarilo odlákať ďalšie prasiatko. Naveľa, poradil Viatekovi jeho starý otec, aby zobral so sebou iné psy. A oplatilo sa. Len čo psy zavetrili v blízkosti stáda neznámeho človeka, rozštekali sa ako besné.
 
Zdalo sa, že bude so zlodejom pokoj. Po tri dni zo stáda nezmizol ani jeden zvedavý rypáčik. Len psy často zúrivo štekali.
 
A potom sa to stalo.
 
V ten deň bola hrozná spara, muchy v jednom kuse otravovali, tráva si povädnutá líhala k zemi. „Bude búrka,“ - pomyslel si Viatek, lebo ho začalo štiepať v kolene a aj zvieratá boli celé akési zomdleté.
 
„Pôjdeme domov,“ povedal a zapráskal bičom.
V haravare odchodu, keď obaja synkovia aj podurkané psy zháňali stádo, zbadal Viatek Siláka, ako zaháňa jedno prasa do hory. Vtom mu svitlo, kam mu tie predošlé mizli.
 
„Bodaj by si sa na kameň obrátil, ty hnusný klamár a zlodej!“
zakričal Viatek z plného hrdla a pohrozil zbojníkovi bičiskom.
 
Vtom hora zhučala, zastenala, zatriasla sa mocným poryvom vetra.
Zablyslo sa, udrel prvý hrom. Spustilo sa lejačisko, ako keby sa nebesá roztrhli vo dvoje. Viatek nevedel, čo skôr, či synkov ratovať, či stádo popoháňať na bezpečnejšie miesto. Ešte šťastie, že búrka netrvala dlho. Ako prihrmela, tak sa aj stratila za kopcami. Obzrie sa Viatek tým smerom, kam videl Siláka bežať a neverí vlastným očiam - uprostred lúčiny sa vypučilo skalisko - obrovské, holé, desivé.
 
„Tato, veď sa na našu svinku podobá,“
prevraví jeden zo synov prekvapeným hlasom a menší chlapček dodáva:
„Ale táto je veru riadna, väčšia, ako tá naša.“
 
Tak sa veru stalo.
O zbojníkovi Silákovi nezostalo ani chýru, ani slychu.
 
Novej skale prischlo meno Kamenná sviňa, ale už to nebolo dobré miesto na pastvu. Pastieri sa mu začali vyhýbať, pomaly stromy prerastali lúku a menili ju na les. Len ženičky, čo chodievali do lesa na haluzinu, prinášali chýry o tom, že sa pod Kamennou sviňou zvyknú pásť diviaky.
 
A možno je tomu tak až dodnes.
 
 
(Podľa miestnej povesti prerozprávala Dobroslava Luknárová)
 
 
(Zverejnené so súhlasom autorky)
 
 
 
 --------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 Obsah tohto blogu je systemizovaný a doplňovaný na blogu
 
 
Predošlý Ďalší

Co viprávjali starí ludé | stály odkaz

Komentáre

  1. Veľmi pekná povesť...
    :)
    publikované: 29.02.2008 12:14 | autor: Rozpravkarka (e-mail, web, neautorizovaný)
  2. :-)
    aj mne sa páči
    publikované: 29.02.2008 12:27 | autor: zelenarusalka (e-mail, web, autorizovaný)
  3. Rozprávkarka a Zelená rusalka
    Možno vás poteší, že pripravená na zverejnenie je povesť o kráľovi Matejovi a račišdorfských hodoch od Ruda Mórica.
    publikované: 29.02.2008 12:53 | autor: Račan (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014