Stanica – tá istá ako pred týždňom a predsa tak iná. Už nie je radostná a plná čakania ako vtedy, teraz je tam len nepokoj, prázdnota, smútok. A ako som sa veľmi ponáhľal na ňu, tak sa teraz ponáhľam preč. Lebo tvoj tieň ešte nenastúpil do autobusu, sedí tam škodoradostne vedľa mňa.

Autobus – obyčajná MHD a úplne odlišná. Už tam nepočuť tvoj smiech ako pred týždňom. Sedím na tom istom mieste ako vtedy – ale na tvojom, vedľa mňa len bunda, ktorá vyzerá tak prázdne bez tela a cíti sa asi ako ja – bez teba.

Izba – už nikdy nebude taká ako predtým. Týždeň bola veselá. Tvoju posteľ som ešte nezložil, lebo dúfam, že sa skoro vrátiš. A bojím sa, že vypustím spod periny tvoje teplo. Na zemi pučím čokoládové guľky, čo si tu rozsypala. Neupracem ich.

Ja – ani náhodou nie taký ako pred týždňom. Ešte smutnejší ako predtým. Prázdne ruky a pery, ktorým chýba pár. Lesklé oči a jedno zlomené krídlo. Viem, že o pár týždňov ťa uvidím zas, ale nijak ma to neteší. Chcem ťa tu mať teraz a nie každý večer ďakovať za to, že sa skončil deň. Poď naspäť.