Vedy sme skladali mozaiku. Obrázok nášho života, spomienky, my, to, čo nás spája. Krásne to všetko do seba zapadlo. Ten výsledný zjav bol neopísateľne nádherný.

Ako sa to mohlo stať? Prečo prišiel ten hlúpy severný vietor a sfúkol našu skladačku? A prečo ty si neodolal, a ja bojovala?

Márne sa snažím pospájať kúsky do pôvodného stavu... Tam, kdesi uprostred, chýba ich veľa. Veľa drobných kúskov, miesto ktorých sa na mňa díva len obrovská diera.

Keby som ju len videla, poviem si, že zavriem oči. Horšie, že ju cítim. A keď tie oči zavriem, neustále sa zväčšuje. Z diery je čierna diera, čo pohlcuje a strháva do ničoty všetko, čo ostalo. Strácajú sa spomienky, záujmy, chvíle, to, čo nás spájalo. Čas už nie je prítomným a mizne aj minulosť.

Čochvíľa neostane nič.

A čo potom? Kto nás opäť pospája? Ja nás tou snahou o záchranu tuším ničím. Čím viac chcem, tým viac sa vzďaľuješ. Oslobodzuješ sa spod zákona gravitácie, a ja som trestaná dvojnásobne.

Vnímaš vôbec, čo sa deje? Teba len unáša ten vietor a je ti ľahko... s ľahkou ľahkosťou.

A ja mám na nohe guľu, ktorá mi naznačuje budúcnosť. A pritom ani nie je veštecká...

Keby len bola. Keby vtedy bola a ja by som toto videla... Nikdy by som našu mozaiku nevystavila nepriaznivým poveternostným vplyvom...