Milujem tie časy, keď odkvitnú púpavy a zmenia sa na lampášiky... hej mámto z detstva, keď sme nabehli na lúku a dokázali celú večnosť zbierať tie biele hlávky a rozfukovať si do vlasov, očí proste len tak si pobehovať a poletovať nezbedne a trhať tie horké steblá...
Stájam ich s jednou milou udalosťou, práve sme tak nezbedili na lúke, keď vtom v lese rana ako z dela...normálne sa zachvela zem a my sme sa hodili do trávy medzi lampášiky a čakali čo bude...pozerali sme asi veľa bojových filmov... po minútach, ktoré boli večnosťou vyšiel z lesa starý otec vysmiaty od ucha k uchu... volal nás, aby sme šli kuknúť, čo urobil...
teda to ste mali vidieť... suchár - strom, ktorý bol na zoťatie bol divoko odstrelený...ten hrubý kmeň rozmetaný po okolí, len nejake tie haluziny...a taký malinký kráter... starý oco si pozháňal z lomu rozbušku a  si isiel do lesa po suchár, nechcelo sa mu píliť, vraj vyskúša výdobytky techniky, ívery stromu sa rozprskali do okolia ako semienka z padáčikmi našich púpav, pre nás deti niečo úžasné...pre starú mamu dôvod, aby sa nahnevala na starého otca..."ty starý blázon, kde máš rozum, ty nás chceš zabiť? somár starý, veď detváky si mohol ožobračiť, seba si mohol dokaličiť..." asi mesiac stará mama mala dôvod sa hnevať na starého otca... a ten sa len rehotal, že skúšal ako sa zotne dynamitom strom, nič viac, nič menej... nikdy viac to nezopakoval, no vždy, keď bola príležitosť v rodine sa táto príhoda rozoberala do detailov... pre mňa nepodstatných, veď len skúšal, čo to vydá...


každú jar, keď dozrejú púpavienky na lampášiky a ja vidím ako sa decká hrajú a rozfukujú ľahučké padáčiky, spomnem si na pokus starého otca a veru vrátim sa tak pomyslene na lúku, keď to otriaslo zemou a my sme sa švacli do trávy medzi tie nádherné púpavienky a na chvíľu sme zatajili dych... buch buch buch ... počujem tú ozvenu experimentu... taká nevinná spomienka a koľko radosti, musela som sa s ňou podeliť... buuuuuuuuuuuuuuuchhhhhhhhh