Je pod mrakom. Niekde v strede týždňa. Asi streda. Pracovné dni odsýpajú a o víkendoch ani neviem. Som zmätená. Presne. To je to slovo, čo ma najčastejšie vystihuje. Zmätená.  Rovnako mi je blízky pojem nekompletná. To so ja.  Čupím za kríkmi neďaleko kaviarne, kde Henry číta noviny a pije kávu. Ešteže je tá kaviareň presklená, lebo by som úplne stratila prehľad. V rukách držím bratov ďalekohľad. On ho používa na očumovanie kadejakých ženských v oknách, ja ho mám momentálne na podobné účely. Chvalabohu, keď som si ho od neho požičiavala, nepýtal sa, na čo to potrebujem.  Že sa chystám na túru, by mi asi nezožral. Voyeurizmus máme v rodine. Očividne. Hehe. Spomenula som si na  IKEU.

Áaa, do prdele, opäť som si zabudla prečítať príručku stalkera. Toto by možno bola druhá kapitola z knihy. Neviem to posúdiť, či si počínam dobre. Či sa mi dobre darí. Ale snáď áno. Veď ma zatiaľ nezbadal. Splývam s prírodou. Akurát ma napadlo, že som si mohla vziať vhodnejší odev na splývanie. Avšak rátam s tým, že kríčky zelené mi spravia dnes službičku.

No tento Henry mi je záhadou. Zrovna si odpil zo šálky a prevrátil novinový list. Po tej noci, čo „záhadne“ zaspal a ja som zdrhla, ma nekontaktoval. Buď z čistej ľahostajnosti voči mojej osobe alebo zo zmätenosti, ktorú som  mu vo veľkej dávke zanechala v posteli. Na rozlúčku. Ja jej mám predsa najviac. Tak prečo sa nepodeliť?

Začalo liať. Nie pršať. Liať. Rýchlo a naliehavo. Akoby sa v jednom krátkom okamihu nebo rozsypalo. Dnes  si stojím na vedení, keďže som si to všimla až o pár okamihov neskôr. Ak by som bola pri vedomí, tak by šli titulky súbežne s realitou. Ale takto mám špirálu roztečenú po celom ksichte ako uplakaná benátska maska. Vlasy pod ťarchou dažďa  sa mi pedantne lepia na tvár. Ani dáždnik nemám. V neposlednom rade. Našťastie,  nikto ma nevidí. Joker z Batmana by teraz vyzeral prívetivejšie než ja. Je načase ísť domov.

„Ahoj, čo robíš v tých kríkoch? Zaregistrovala si, že riadne prší?“ prihovoril sa mi niekto práve, keď som hádzala spiatočku. Skoro ma vystrelo. Prvých pár sekúnd som lovila v pamäti. Systém v hlave  skenoval črty jeho tváre a načítaval. Bliklo mi.  Zhoda s pamäťovou stopou. Michal.  A s dáždnikom. Nálezca mojich nohavičiek. Rýchlo som šuchla bratov ďalekohľad do tašky. Skôr než ho zbadá. Už aj tak  si o mne myslí...

„No... skrývam sa tu pred jedným... takým chlapom, čo ma prenasleduje,“ bóóže, ja som božská.

„Snáď to nie som ja.“

„Nie, nie... to je taký ten úchyl... ale škoda slov.“

„A kde je?“ poobzeral sa navôkol  v tom daždi.

„Už je preč.“

„A mal dáždnik?“ uškrnul sa pobavene, akoby mi neveril.

„Mal kapucňu.“

„Tak to bol ozaj úchyl,“ poznamenal s minimálnou vážnosťou. Videla som mu v očiach, že sa na mne baví a možno vôbec mi to nezhltol, no hrala som ďalej vážne.

„Ešteže som sa ho už zbavila,“ mávla som rukou. Priskočila som k Michalovi bližšie a sama sa pozvala pod jeho dáždnik. Poobzeral si ma celú premočenú a s úsmevom pokrútil hlavou.

„A ty si si prečo nevzala dáždnik?“

Mykla som plecami a kukla na ten jeho. Bol červený.

 „Ako si vedel, že dnes bude pršať?“

„Jednoducho to cítim vo vzduchu,“ pousmial sa, „ozaj, nevadí ti, že ti tykám? Nepamätám si totiž, či sme potykali.“

„Pravdepodobne ešte nie, ale tykajme si!“

Fakt, že som sa mu mala ozvať vo mne riadne zaškrípal. Vďakabohu, to nespomenul.

„Hana, však?“ uistil sa a ja som prikývla.

Pár krokov pod jeho dáždnikom nás zaviedlo k neďalekému vchodu. Zastal. Automaticky som musela tiež.

„Kam to ideme?“ zarazila som sa.

„Ku mne. Tu bývam.“

„Tak to ja bývam tiež neďaleko. To už prejdem. Viac už zmoknúť nemôžem.“

„Ale ja bývam bližšie,“ žmurkol na mňa.

Zatvárila som sa dosť kyslo a pokrútila hlavou na znak nesúhlasu. Že ďalší exot v susedstve. Tento sa pre istotu ani nepýta, či sa mi chce objavovať jeho domáce zákutia.

„Veď poď aspoň na horúci čaj. Vo všetkej počestnosti,“  sladko sa usmial . Pozrela som sa na seba, ako zo mňa kvapká... komplet všetko. Pohľadom som mu naznačila, že situačne to  nie je   najvhodnejšie. Fakt.

„No tak... nie som žiadny predátor. Sľubujem, že sa na teba nevrhnem.“

„Presne to by povedal ten predátor.“

Obaja sme sa zasmiali.

„Nie, vážne, som celá premočená, určite nechceš, aby ti doma pribudlo jazero.“

„Dokonca okrem čaju ti poskytnem aj taký vynález s názvom uterák.“

„Obávam sa, že ho budeš musieť obetovať,“ ukázala som na čierne fľaky na mojej tvári.

„To mi za to stojí. Spoznať ťa.“