Smrť!...Smrť!..nájdi si na mňa chvíľu čas, prosím...kričím za ňou...rýchlim krokom kráča ďalej...chytím do rúk kameň, hádžem a triafam sa presne do stredu chrbta...Osoba v zvláštne šedom kabáte pokrývajúci spolu s kapucňou celú postavu sa otáča.

Obvykle ľudia nechcú od Smrti aby si na nich našla čas, takže čo chceš Ivan? pýta sa veľmi chladne

Prešli mi celým telom zimomriavky, pretože chápem význam jej slov...Odvažujem sa však opýtať sa, čo som si zaumienil: Prečo to robíš? Prečo nám berieš životy/ukončuješ ich?
Tak pozor mladý muž! zahriakuje ma...som tu, pretože to bola - VAŠA voľba!
Cítiš niečo keď nám berieš život? je to to najcennejšie čo máme....áno? skáče mi do očí...Fajčíte, žijete nezdravo, riskujete...mne sa nezdá, že si život vážite! Ste choroba a ja som liek...A nie, necítim nič...preto som tu, aby som vykonávala svoje poslanie...
Ako môžeš!? Mlč nevďačník jeden! Máte problém uživiť sa teraz...denne zomiera viac než 40 000 detí hladom načo by vás tu bolo viac? Aby boli Ďalšie vojny, nenávisť a ja som bola stále viac zamestnaná?! Či nevieš, že daňou za hriech je SMRŤ? Vieš, tak čo sa čuduješ? A čo otravuješ s hlúposťami?!
Chcel som sa Ti pozrieť do očí...áno? tak si pozri televízne noviny a spytuj si svedomie ako človek...čo by ste boli bezo mňa? stádo nenapraviteľných parazitov, ktorým nieje nič sväté....Všetci nie sme takí...skáčem jej do rečí...ááále, pozrime sa, tak Ty ucho ideš poučovať tú, ktorá je tu veky vekov? Vieš čo? Urobme stretnutie dobre? Diabol Ti dá moc, a uvidíme akým sa staneš....už sa mi hnusíte celé tie tisícročia...
Smrť? Zomrieš niekedy?...na chvíľu sa odmlčí...Áno, raz....Kedy? pokračujem trúfalo ďalej...Tebe to môže byť jedno, nie som Tvoja kamarátka...Smrť? Je mi to ľúto...čo? zreve náhle - myslíš, že som hlúpa? Kto sa viac bude tešiť, keď ma už viac nebude ako ľudia? Ty si ale idealista
Vieš kedy niekto umrie? Nie, odpovedá veľmi zreteľne, ale sprevádzam vás ľudí denne a čakám na príležitosť...nastáva dlhé trápne-chladivé ticho...nechcem vyzerať hlúpo, tak sa nechcem nič spýtať....je vysokánska s postavou mocného bojovníka...keďže som však plný pocitov a vnemov, prudko vstávam objímem ju a sadám si nazad na peň...je to také rýchle a spontánne, že nestihne ani reagovať....Čo si o sebe myslíš človek? Čo si to dovoľuješ?!
Prepáč, mal som takú potrebu prišlo to tak náhle...Arogancia ľudstva nemá hraníc...stále si o sebe budete myslieť viac, až kým neprídem ja a objímem ja vás....vyschlo mi v krku (mimochodom, Smrť bola veľmi studená, jej chlad je mrazivý...), tá vaša slobodná vôľa, ktorú neviete použivať...

Smrť ja....nechaj to tak...rozhovor so sebou máš za sebou, s bohom tiež, potrebuješ sa ešte pozhovárať s niekým, kto zapríčinil, že som ja...

Myslíš...? Áno myslím jeho...potom sa pozhováraj ešte raz so sebou a kruh základného poznania sa uzavrie.

Odchádza a tak ešte za ňou kričím : Ako vieš že nastal čas?
usmeje a a odpovedá : A ty vieš podľa čoho že si zamilovaný?

fúka vietor, ochladilo sa a ja sa vraciam medzi horami plný pocitov domov....