Odtiahla som závesy. Najvyšší čas, veď už mám za sebou takmer celý deň! Myšlienky mi behali ako divé splašené stádo mustangov po údolí môjho nenormálneho života. Vôbec som sa nevedela sústrediť na to, na čo som práve musela. Včera som schúlená v posteli s rukou a so zrolovaným rohom periny pod vankúšom zaspávala až nechutne dlho. Aj vtedy behali a tuším ešte viac ako teraz. Možno by som si konečne mala spraviť poriadok a sama si vybrať, či „red pill or blue pill“. Najvyšší čas, veď už mám za sebou viac než pätinu storočia!

Zajtra mám skúšku, hovno viem a ešte k tomu aj toto. Pozriem von balkónovým oknom a pýtam sa, či som fakt taká blbá alebo sú sprostí všetci okolo mňa. Na vodárni sa práve rozsvietili lampy a mne prestrelilo hlavou pár krásnych spomienok. Nastala chvíľková odmlka, ktorú spôsobil prázdny bodkovaný hrnček. Doliala som si horúci čaj z termosky. Mala by som ísť poliať môj bambus, ktorý na mňa kričí z okennej parapety..

Záves som zatiahla, už bola tma. Riešila som otázku „red pill or blue pill“. Niekedy mám pocit, že asi by bolo najlepšie si zavrieť oči a len tak náhodne si vybrať. Ale každý si je strojcom vlastného šťastia a náhoda je niekedy blbec.

Niekto zaklopal na okno. Bolo to dosť čudné, takto uprostred ničoho ale otvorila som. Bol to Hugo. Vliezol cez okno a posadil sa do kresla.

„Čo tu chceš?“

Ticho. Len tam sedel, bez známky emócie. Ani neviem, čo vlastne chcel. Zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Sklopila som zrak k zemi, na ktorú krátko po ňom dopadli tri či osem sĺz..

Hugo bol fajn, vždy vedel, kedy sa má objaviť a neraz sa objavil vo forme môjho svedomia. To ma vedelo vždy zaklincovať. Nebol odtiaľto, nebol to človek, pretože mal rád červenú a nikdy sa nesprával ako človek. Bol to len taký modrooký tvor s tmavými slnečnými okuliarami, hlavou ako koleno a milým úsmevom. Ale on sa vlastne nikdy neusmieval ale keby sa, určite je to milé. A občas ma aj sral. Ale nie preto, že bol zlý ale preto, že mal takmer vždy pravdu. A možno ani nie takmer, ale vždy.

„Som blbá?“

Nereagoval. Len tam ticho sedel a čumel mi do očí. Neznášam to. Neznášam, keď sa mi niekto uprene díva do očí a ja neviem, čo mám robiť a kam sa pozerať a na čo myslieť. Ale ja som aj tak vedela, čo si o tom celom Hugo myslel.

„Nakresli mi lásku.“

Ostal ticho. Zobral ceruzku a vytrhol list z notesu.

„No tak, nakresli mi lásku.“

Hugo bol už raz taký. Keď som chcela na niečo prísť, musela som si to uvedomiť sama. Nikdy mi nič nepriniesol na podnose. Nehorázne ma tým sral a ničil. Ale bol to proste Hugo. Presne ten istý Hugo, ktorý mi namiesto lásky nakreslil úprimnosť a dôveru..