Krásny deň. Vážne úžasný. Kde len ľudské oko dohliadlo, samá voda. Veľa vody. Keby som pred pár rokmi neabsolvovala plavecký výcvik už plávem hore bruchom, ale tu sa potvrdilo, že všetko zlé je na niečo dobre. Po skoro polhodinovom brodení silnými prúdmi vody, stekajúcej odvšadial, som pristála pred budovou školy.
S nádejou v očiach moja noha vsúpila do jej útrob. Sladké sny o teplom, útulnom prostredí sa rozplinuli rovnako rýchlo ako nastúpilo prebudenie, ktoré sa oneskorilo asi len o hodinu.
A znova samá voda. Tak mi neostávalo nič iné ako sa znova prebrodiť k mojej triede. Cestu mi spríjemnovali kúsky opadajúcej omietky, farbiac mi moje hnedé vlasy na bielo. Aj tak som vždy túžila po takom, prírodnom, melíry.
Nakoniec po výkone hodnom zápis do svetových rekordov som sa dostala k mojej lavici a vytiahala zvyšky, ktoré ešte donedávna boli zošitmi. Najviac ma potešilo, že aj knihy dopadli rovnako, čo znamenalo, že som konečne mohla podporiť reciklačný proces v našom meste touto hodnotnou literatúrou.
Do triedy vstúpil naša učiteľka, živí dôkaz toho, že mamuty ešte nevymreli. Mala som to nešťastie a ona otvorila triednu knihu, rýchlo zapisujúc, aby jej náhodou neušla ani minútka. A potom prišiel polhodinový monológ o tom, aké trápenia jej spôsobujem, ale že my sa vlastne máme rady (koľké to prekvapenie).
No čo už škola je škola a to by bez milích učiteľov ako toto ani nešlo.
Zvyšok dňa bol aj napriek začiatku úspešný, prestalo pršať a tak som sa veselo mohla prebrať robiť tlmočníka jednému Srbovi, čo bolo v princípe veľmi zaujímavé. Ale kedže sme všetci národy slovanské, fungujeme na jednom systéme, takže sme sa nakoniec dohovorili a keď odpočítam tie nadávky tak vlastne ani nebolo čo prekladať. Dozvedela som sa samozrejme kopu nových zaujímavostí na moju osobu, hlavne v zmysle mojej nemogavosti.
A celý tento deň som zakončila nevídaným zázrakom. Konkrétne som spoluhráčku presvedčila o pravdivosti tvrdenia: ,,Džubem ťa? Šak to z lásky!"