dobre priznajme si to, je skoro obed... Ale prečo? Ako? Och... to sa môže stať azda len mne. A viem, že tam musím byť a ja blba zaspím. vrrrrrr... Ale tak koniec koncov, dalo sa čakať, že ten včerajšovečerný prílev energie bol viac menej naoko. A jasné, že prišiel neskôr ako mal...

Minúta ticha za Bagdád... no jasné. Koniec sveta v topánkach. Juchú. Až je mi tak kadejako keď si na to spoeniem. Ten silný pocit vyčerpanosti a myšlienka že musím niečo povedať... ale všetky možné nitky na míle odomňa. Veď to sa mi zväčša nestáva. Ani sa nečudujem, že bol niekto proti. Asi mali byť všetci.

Wuaaaa... začína ma napĺňať pocit, že si už nič nezaslúžim, keď nedokážem poriadne bojovať, že všetky moje menšie i väčšie sny sa takýmto štýlom skôr či neskôr rozpadnú a ja to len budem musieť akceptovať. Ale je to správne?

1 - 2 -  3 - 4 - 5 - 6 - 7 - 8 - 9...