Dala som si záväzok. Ešte minulý rok. Ale keďže záväzky sa dávajú preto, aby sa malo čo porušovať, nebola som ýnimkou ani ja. Chcela som začať chodiť pravidelne cvičiť. PRAVIDELNE. Začala som to tým, že nechodím výťahmi (na to mám aj racionálny dôvod - som klaustrofobička :P ), eskalátory využívam len tam, kde sa im nedá vyhnúť - niektoré zastávky metra obyčajné schody nemajú, tak sa snažím aspoň v rámci normy vybehnúť týmito schodami v čo najkratšom čase - ale s tou pravidelnosťou. Fitko vyzeralo už celkom sľubne, ale keďže som bola tento rok dosť často chorá, nenavštívila som ho toľko krát, ako by som chcela.

Ale našla som si inú záľubu. Raz za 2 týždne sa mi podarí dostať sa na aquaerobik. No to by ste neverili. Keď som tam šla prvýkrát, počula som čo-to o tejto športovej aktivite - že sa lepšie a účinnejšie pri tom chudne, formuje sa postava, atď. A vodu ja môžem. Teda, odtiaľ potiaľ. Teda len po krk, lebo to mám zasa ďalšiu fóbiu - z hlbokej vody. Keď som mala asi tak 6 rokov, bola som s tetou na Duchonke - vtedy to bola krásna, udržiavaná rekreačná oblasť blízko Topoľčianok. Tak si tak raz plávam, plávam, blížim sa za roh (nádrž mala tvar pomyselného L), keď tu zrazu sa mi začala nafukovačka príliš rýchlo vyprázdňovať! Zachvátila ma panika, pretože som sa pomerne rýchlo približovala k miestu nádrže, kde voda pretekala cez turbíny von do riečky. Tak som začala mávať ručičkami-nožičkami na tetu, ktorá sa mi vzďalovala z dohľadu. A ona - mysliac si, ako mi je fajn a že si užívam "plavbu na nafukovačke" - odkývala mi naspäť!!! To som už ale začala aj vykrikovať, a keď teta vidiac, že kmitanie mojimi ručičkami sa nejako zrýchľuje, poslala po mňa nejakých chalanov, ktorí z brehu rýchlo utekali, teda plávali za mnou, aby ma zachránili - škoda, že som sa vtedy nedala s nimi do reči, ani som sa im v tom šoku nestihla poďakovať ... ale naspäť k vode. Na aquaerobiku si len tak skackáte, v snahe byť čo najviac v rytme, však nech je to účinné. Všetko je skvelé, tety rôznych veľkostí a objemov (mňa nevyjímajúc, keďže mňa sa nikdy netýkalo príslovie: "ani cici, ani rici") skackali, ako len mohli. Výskoky, žabiaky, úskoky do strán. Ale jedna časť mi nejde. To si len tak ručičkami mávate pod vodou v tvare pomyselných osmičiek, hýbete sa aj nohami a sa snažíte udržať nad hladinou. V tom momente si Pirátka hľadá breh, aby sa uchytila niečoho stabilného a tak mávala aspoň nožičkami do rytmu. Asi to bude mojim silným pudom sebazáchovy, keďže potrebujem cítiť dno či aspoň akú - takú oporu kdesi poblíž. Ale vám poviem, toto cvičenie má čosi do seba. Na druhý deň vás síce neminie svalovica, ale - chrbtica vám poďakuje, že ste jej pomohli po toľkých hodinách presedených za počítačom, vyplavia sa vám endorfíny a vy sa cítite úplne skvele! Stačí len vyskúšať :-) A hoci je vonku zima a predstava plávania a skákania v relatívne studenej vode nie je príliš lákavá, budete sa cítiť o dosť lepšie.

 Takže šup - šup do vodičky. Netreba čakať do ďalšieho roka so všetkými záväzkami. Hlavne, keď ide o naše zdravie. S parťáčkou sme sa rozhodli začať chodiť na brušné tance, pravidelne na aquaerobik (raz do týždňa, nie raz za 2 týždne, ako tomu bolo doteraz), chodiť do fitka, nech sa máme a cítime lepšie.

Držte palce, lebo som si dala záväzok, že už tento záväzok nechcem porušiť :-) A určite zvládnem aj to vznášanie sa na vodnej hladine ;-)

P.S.1: Keď budete budúci rok vidieť túlať sa Prahou dve čaje, tak to sme my dve :-)

P.S.2.: Netreba brať všetko vážne, a už dupľom nie to, čo je napísané v P.S.1 :-))

P.S.3: Neviem, či sa to objavuje aj vám, ale pod týmto článkom som práve našla odkaz na "Žádoucí slečny".. ktovie, ktoré slovo to asociovalo :-))

pekný deň vám prajem :-)

Pirátka