Stojím na nebezpečnej križovatke zasadenej do hrôzostrašného prostredia úpetia zamračených hôr a rozbúreného narážajúceho mora. Supy sa mi zlietavajú nad hlavou a netrpezlivo sledujú, ktorou cestou sa vydám. Som tam sama. Rozhodnutie je na mne a ja sa bojím, že urobím chybný krok. Už tak dlho mi to leží v hlave. A zrazu som bola postavená pred hotovú vec. Vpravo? Vľavo? Alebo nebodaj rovno? Existuje aj možnosť vrátenia sa? Niečo mi našepkáva, že nie. Choď!, postrčila ma niečia ruka. Nemôžem. Nohy mám ako v okovách a mám strach. Som taká stratená. Rozmýšľam či sa tu na stred cesty učupiť a počkať kým to prejde. Tie supy vyzerajú byť hladné. Vyzerajú ako keby nežrali už zopár storočí. A to ma desí. A núti sa rozhodnúť. Niečo mi hovorí: Urob zásadný krok, zmeň svoj život, poddaj sa výzve! Ale na druhej strane je iný hlas: Neunáhli sa a choď pomaly, opatrne, sleduj, kde kladieš nohu, premysli si každý krok! Ak poslúchnem prvý, skočím zo skaly do mora. Ak druhý, zožerú ma supy. Ale to sú dva smery. A nikto nezvážil cestu priamo predo mnou. Je taká rovná a úhľadná. Lemujú ju vyschnuté stromy a to mi naháňa hrôzu. Obzriem sa naspäť, za seba, ale je tu iba zrkadlo. Veľké, oválne, so starožitným pozláteným rámom. Je poznačené časom, čiernymi škvrnkami. Jeho odraz je veľmi zvláštny. Vidím iba seba. Pozriem sa na križovatku. Stále je tam. Ale v zrkadle ju nevidím. Začínam byť nervózna. Strácam čas. Skočiť? Alebo byť večera pre hladné zvery? Alebo? Tretia možnosť sa mi nepozdáva. Chcem, aby cesta po ktorej budem kráčať bola lemovaná krásnymi starými dubmi, aby bola kľukatá so zaujímavými zákutiami, aby som stretala útulné domčeky, aby občas cez ňu pretekal potôčik, aby som si mohla ovlažiť tvár. A hlavne, aby som nešla sama. Lež ten čo kráča so mnou teraz bude musieť rozhodnúť sa sám, či pripojí sa k mojej výprave, alebo pobeží ako poľný zajac hen, svojimi cestičkami. Či podá mi ruku svoju a ja jemu moju. Tak modlím sa nech nezaznie pieseň moja labutia, nech cesta moja správne vedie ma. Či v  ľavú či v pravú sa vydám, srdce nech dobrú radu mi dá. Len slnko nad hlavou a šťastie mi poprajte.

Skočiť? Alebo byť večera pre hladné zvery?