Bojím sa o seba... Bojím sa lebo mám okolo seba divných ludí. Sú aj takí, ktorí sa javia relatívne normálnymi, ale zdanie klame. Našťaste!

Po tejto vete ma strach prešiel.

Už sa nebojím. Ale smejem...

...Áno, smejem... Nad niektorými úprimne (lepšie prípady), nad niektorými silene (horšie prípady) a nad poniektorými len zo súcitu (aj takí sú).

...Do prvej skupiny patrí:

* Mama za vety: "Videla som UFO! Poď sa pozreť. Kurník, už to tam nie je. Ale bolo. Fakt, take svietivé. Ako keď v tme zapneš baterku!"

* Onko za to, že je so mnou... Naozaj som maximálne spokojná a neberiem to ako nejaké vyžitie sa...

* Oco za smutného pižmoňa... Kto videl, umrel od smiechu. Ale ukazuje ho len v rodinnom kruhu. (Kto by mal záujem, nech mi tu na blogu nechá správu so sumou, ktorú je ochotný zaplatiť za smutného pižmoňa a ja sa rozhodnem...)

* Celá naša kapelka za to, že ma tam eče chcú a že strpia moje bláznivé nápady...

* Bzučica, za to, že sa jej chcelo so mnou baviť, aj keď nutne potrebovala absolvovať návštevu sociálneho zariadenia...

...Druhá a tretia skupina:

* Často môj brat. Ten reálny a pokrvný (keby sa chcel Muftík sťažovať!). Ja to jeho správanie sa zvalujem na pubertu, ale večne to nepôjde...

* Všetcia ludia, ktorí ma príliš riešia, za to lebo to nemám rada a nechce sa mi stále čosi vysvetlovať (Že prečo som niečo urobila... Napríklad...)

Ešte uvidím koho sem pridám...

Kto sa nenašiel nech sa nebojí. Tu sa nájde miesto pre každého jednoho...

Ludia sme divný. Všetci. Neriešte to. Ono je to dobré tak, ako to je. Keby sme boli na svete všetcia dokonalí, nebolo by sa na čom smiať. Tak zatím...