Čau Emil, čítam noviny a zabávam sa. Búranie sôch. O tom som ti písal. Ale nenapadlo mi to, čo som sa dočítal v novinách. Bolo tam napísané, že búranie sôch je veľmi nekultúrna tradícia. S tým súhlasím, preto som navrhol, aby sa stavali sochy zvieratám, že tie nikomu nevadia. A bolo tam ešte napísané, že dnes sa sochy nebúrajú len z ideologických dôvodov, ale len tak. Nedá sa povedať, že pre nič, za nič, lebo väčšinou ide o to, že tam, kde je socha, chcú niečo postaviť. Na tom, že chcú stavať, by nebolo nič zlé, horšie je, že sochu zbúrajú bez toho, aby sa niekoho opýtali, či je to vhodné. Mohli by ju napríklad premiestniť, alebo začleniť do stavby. Ale neopýtajú sa, lebo im to ani nenapadne, lebo si myslia, že keď vlastnia pozemok, vlastnia aj všetko, čo na ňom stojí. V podstate je to tak, ale tu je pes zakopaný, ako sa vraví. Neopýtajú sa, lebo im chýba slušnosť. A pritom neporušia zákon, lebo ten slušnosť nevyžaduje. Ale slušnosť je vec zvyku, buď si zvyknutý, alebo nie. A ak nie si zvyknutý, tak sa správaš neslušne a ani o tom nevieš. Nakoniec som sa zasmial. Lebo pisateľ článku o búraní sôch napísal, že by bolo treba prijať nejaké legislatívne opatrenia, aby k takýmto javom nedochádzalo. A to ma pobavilo. Legislatívne opatrenie na naše skultúrnenie. Už tá formulácia je veselá. Ale súčasne aj trochu smutná. Potom som sa dočítal, že vláda nemôže splniť svoj sľub, že bude rozdávať potraviny tým, čo sú v hmotnej núdzi. Jednoducho preto, lebo nejaké ministerstvo odmietlo vydať zoznam tých, čo sú v tej núdzi, lebo by to vraj mohlo byť v rozpore s ochranou osobných údajov. To je úžasné. To už presahuje aj kocúrkovské pomery. Takže osobné údaje budú ochránené, pretože my sa úzkostlivo držíme zákona, a tí v hmotnej núdzi, ak budú mať hlad, môžu si osobné údaje uvariť. Na raňajky adresu, na obed meno a rodné číslo a voľačo ostane aj na večeru. Napokon, nasýtiť sa vlastnými osobnými údajmi je možno lepšie, ako sýtiť sa vlastnou hlúposťou. Ňou sme, ako sa ukazuje, presýtení. Tvoj Miro.

Zdroj: .týždeň 18.4.2011