Cez víkend ma moje túlavé topánky zaviali do Poľska. Nekupovala som krowky, ani lacné tričká , ani kávu alebo čokolády. Cestovala som do Osvienčimu. Na výlet..?!

V autobuse sme boli partia mladých deciek. Vzrušené šepoty a zaručené informácie, že Ivana zo štvrtej Dé  minulý týzdeň od hrôzy nedokončila celú prehliadku koncentráku a psychicky sa zrútila. Boli sme nedočkaví, kto prvý odpadne.  

 Prvá zastávka Wadovice-rodisko pápeža. Nech sa tety profesorky potešia. Pre mladých toto miesto podľa celosvetovo platného coolmera asi nie je dosť...cool?? Ja som sa tešila na prídel pozitívnej energie, ktorá tu určite bude. Musí byť!.... Nebola.   

Boli len tony autobusov s tonami nedočkavých (nebezpečných)starých mám, ktoré silu mocou-cez mŕtvoly-museli byť zaručene prvé v dome pápeža. Horúce pražiace slnko, upotení ľudia, dav jednotne šomral na ...teplo, slnko, teplo, davy ostatných turistov, teplo, hnusné mníšky vpredu, ktoré púšťali dnu údajne po známosti. Aj napriek tomu som odhodlane stála v rade..stála som v tej rade, aj keď ma jedna stará teta kopla!! do nohy, aby sa dostala skôr do domu..veď to poznáte z mojsejovcov(ja chcem ísť do domu, ty chceš ísť do domu...:-))

konečná bilancia - moje osobné rezervné baterky na pozitívnu energiu sa nielenže nenabili, oni sa úplne vybili..ešte , že vo vrecku nosím Duracel.

A potom sme Tam prišli..Videla som filmy, čítala knihy, počula svedectvá ľudí. Realita je iná..realita ťa oplieska od schody, poskrúca, vyžmýka a ty sa cítiš ako vypratý od všetkých pocitov. Čítala som, že keď idú na túto prehliadku nemecké deti ..robia sa špeciálne opatrenia, aby deti neutrpeli príliš veľký šok...že napr. ich  starý otec, ktorý nepočuje na jedno ucho ,má zuby v poháriku a nikdy nevypína plyn, splynoval tisíce detí...pretože neposlúchali maminku a ocka?!

Myslela som, že ma to vydesí. Že tam stretnem rovnako vydesených ľudí kričiacich hrôzou (viem-to mám z toho ustavičného pozerania tých amerických bullshitov..pardón za slovník)

..ľudia tam klábosili,  zvedavo labzovali pomedzi jednotlivé baraky, posedávali na múrikoch, mladí sa tam naháňali ..žiadne výkriky, nekontrolovateľný plač , ..niežeby som to potrebovala, ale...čakala som niečo iné..nie tony japoncov(alebo áno?)so žltými šiltami, skôr ľudí, ktorých sa to úprimne dotklo, ktorí už nedovolia, aby sa to zopakovalo.. (teraz to vyznieva pateticky a to ma mrzí)

Baraky boli poväčšinou prerobené, s počítačmi, kde ste si mohli kedykoľvek a kdekoľvek vyhľadať  všetkých ........pomedzi to do prehliadky zamontovali návštevu miestností z vecami mŕtvych..vlasy, kufre s menovkami, topánky, žiletky, zubné kefky..

ľudia si to fotili, sprievodkyne sa prekrikovali-tá naša ma obvinila, že si ju nelegálne nahrávam na foťák..ona vraj rozpozná diktafón..

....nemá cenu to opisovať-všetko sa už povedalo, zopakovalo..Ja len , že ma opäť sklamali ľudia!!!!!!!