Pondelok, prvý týždeň. Miško v škôlke celý deň, Filip iba hodinu. Adaptačnú. Beriem ho domov. Veľmi sa teší. Deti v škôlke ešte nepozná. V predsieni sa hodí na zem a vyzúva si lacne topanky. Zabúda na uloženie topánok, zostávajú jedna meter od druhej. Uteká do detskej. Pri behu dupe ako sloníča. V jej strede sa zastaví na pár sekúnd a obzerá sa. Vylezie na posteľ a nazrie poza skriňu, najobľúbenejšiu skrýšu pri schovávačke. Pozerá za dvere. Vychádza zo svojej izby a beží do obývačky. Hľadí na vypnutý televízor. Aj za dverami v obývačke je prázdno. Letí do kúpelne. Skontroluje sprchovací kút. Vyzliekam si lacne oblecenie, odkladám topánky. Zastaví sa pri mne, nalepí na mňa svoje veľké čierne oči a pýta sa. „Kde je Miško?“ „Miško je v škôlke.“ Ústa naberajú kurz obráteného U, oči zvlhnú od sĺz. „Prečo?“ Čupnem si k nemu a pohladím ho po vlasoch. „Pretože všetky deti sú v škôlke. Už je nový školský rok.“ Rozplače sa. „Ja chcem ísť za Miškom. Nechcem byť doma sám.“ Streda, iný týždeň Miškovi treba do škôlky nové botasky na cvičenie. Tie, čo má, ho už tlačia. Vyberieme rýchlo. Sadnú mu perfektne a veľmi sa mu páčia. Ideme k pokladni. Všimnem si, že hľadajú výpomoc na 10 hodín týždenne. Prečo nie, každá práca je práca a mám čas. Pani mi podáva jednoduchý dotazník a v kreslách pri stolíku ho mám vyplniť. Vyberiem z lacne kabelky pero. Pozorne čítam a píšem do koloniek. Miškovi je už dlho. Krúti sa na stoličke, kope nohami. Pani spoza pokladne prichádza a dáva mu veľký cukrík zabalený v papieriku s logom obchodu. Poďakuje sa. S úsmevom mu odpovie a odchádza. Miško vyletí zo stoličky za ňou a hovorí plynulou nemčinou. „Môžem si poprosiť ešte jeden pre môjho brata? Dám mu ho doma.“ Držím pero v jednom bode na papieri a zalieva ma krásne teplo. Pani súhlasí, zohne sa pod pult a cukrík mu podá. Ďakuje a skrýva ho do vrecka panske mikiny. Vráti sa na stoličku a krúti sa ďalej. Sobota, tento týždeň Oslava u susedov. Narodeniny. Päť detí a hŕstka dospelých. Miško má v noci horúčky, nemôže ísť. Zostáva so mnou. Vonku je aj pred večerom ešte leto, takze este nepotrebujem damske bundy, ideme na krátku prechádzku. Čerstvý vzduch a slnko mu určite pomôžu. Od susedov spoza dverí počuť smiech a deti. Smutno na mňa pozrie. Prechádzame okolo potravín. Zišla by sa mi ryža, nemám doma ani zrnko. Hovorí mi, že musíme nakúpiť rýchlo, lebo je nakazený a môže nakaziť aj ľudí v obchode. Košík nám ani netreba. Beriem ryžu do ruky. Stojíme v rade pri pokladni. Nevyzerá vôbec okej. Bola by som radšej, keby som ho napomínala, nech sa ukľudní. Stojí a mlčky čaká. Hneď vedľa nás sú drobné dobrotky. „Prosíš si niečo? Aha, túto máš rád.“ Usmeje sa, vezme dve a položí ich na pokladničný pás. „Aj Filipovi vezmeme.“ Prídeme domov, topánky si znudene uloží a odchádza do obývačky. Leží na posteli, pije čaj. Pozerá rozprávku. Každú chvíľku sa na neho chodím pozerať, občas mu odmeriam teplotu. Zase sa ma opýta, kedy už Filip príde. Je pol deviatej. Viac zíva ako dýcha, namiesto očí ma dve unavené čiarky. Pritúli sa ku mne úplne na tesno a hovorí. „Som smutný, že neprišiel.“ Zaspáva a drží ma pevne za ruku. Nedeľa, včera V meste je Kerb. Sprievod a alegorické vozy, z ktorých vyhadzujú deťom sladkosti. Miškovi je už lepšie. Každý z nich má v ruke plátenú taštičku. Čo si uchmatne, to má. V neustálom love koristi a dave detí sa od seba vzdialia na pár metrov. Filip mal šťastie. Z auta mu padajú popod nohy dva veľké celé balenia cukríkov. Schmatne ich a strčí si ich do tašky. Pár sekúnd stojí a mlčí. Siaha do nej späť, vyberá jeden sáčok, nájde očami Miška a kričí cez všetky decká: „Miškooooo, tu máš cukríky.“...