Básnik by povedal: Rača - v objatí malebnej prírody túli sa k malokarpatským svahom a tie ju chránia pred studenými vetriskami, ale aj horúcim slnkom verne a oddane už celé stáročia.

 

My sa však obrátime na odborníka - geografa a vypočujeme si jeho výklad o tejto krajinnej lokalite.

 

Podľa neho krajina juhovýchodných svahov Malých Karpát klesá do roviny, pričom sa v nej v priečnom smere pravidelne striedajú svahy a náplavové kužele. Žulové podložie je tu všade blízko pod povrchom, v zárezoch ciest, potokov aj vo vrcholoch početných drobných vyvýšenín vychádza priamo na povrch.

 

V oblasti Rače potoky, tečúc paralelne vedľa seba, povytvárali pri svojom vyústení z pohoria samostatné náplavové kužele. Tieto boli budované zo zle vytriedených a opracovaných malokarpatských štrkov, piesku a hliny. Preto sa do nich zmienené potoky len mierne zarezávali, ale zato mali tendenciu na bezprostredne susediacej rovine sa akumulovať, dvíhať svoje korytá a rozlievať sa.

 

Hladina podzemnej vody, blízka pod povrchom, často dávala o sebe vedieť, o čom sa Račania za celú predošlú históriu svojej obce mohli neraz presvedčiť a nebývala to príjemná skúsenosť. Zatopené pivnice, mokrade. Povymieľaná pôda po dažďoch.

 

Napríklad, keď v roku 1768 vydala Mária Terézia úradný urbár, z  prieskumu, ktorý mu predchádzal, sa dozvedáme, ako sa richtár aj prísažní z Rače sťažovali na veľké škody, spôsobené prudkými dažďami.. Z kopcovitého terénu vymleli a odplavili pôdu, zničili vinohrady. Do Rače sa na dlhých osem rokov nasťahovala bieda...

 

Ale vráťme sa do súčasnosti.

 

Na malokarpatských svahoch, a to nám nemusí zdôrazňovať žiaden odborník, sa dajú ľahko vypozorovať výrazné  zásahy človeka do pôvodného vzhľadu krajiny. To on vybudoval rozsiahle terasy, široké cesty, aj nový systém odvodňovacích zariadení.

 

Človek svojou činnosťou zmenil okolitú pôdu a jej rastlinný kryt, čím výrazne ovplyvnil pôvodné drobné povrchové tvary žulového podložia. Pozmenil aj riečnu sieť postupnou reguláciou potokov i drobných potôčikov, výstavbou malých vodných nádrží.

 

Starší Račania si ešte pamätajú, kadiaľ po samotnej Rači tiekli potoky. Dnes majú určené svoje podzemné aj povrchové cesty, a len občas dajú o sebe vedieť v pôvodnej neskrotenej sile.

 

Za posledné štvrťstoročie sa tak stalo dvakrát.

 

Prvá povodeň bola asi v roku 1979-80, kedy bol najviac postihnutý VÚACHT.

V ústave zatopilo kotolňu, škoda bola veľká.

 

Druhá povodeň bola  v júli 1999 a je zdokumentovaná na fotografiách z Franclíkov.

 

 

 

 

  

 

 

 

 

Možno by stálo zato zmapovať túto novodobú skúsenosť a pri stavbe nových budov, ktoré rastú v Rači ako huby po daždi, brať na zreteľ aj nevyspytateľné zákony prírody.