Ja, Lea, som vtedy sediac v okne horskej chaty zúfalo resetovala z hlavy všetky obrazy predošlého dňa, kedy mi Michal, vtedajšia životná láska, oznámil svoj odchod do Austrálie.

Cítim sa staro, keď si to rekapitulujem. A cítim sa dospelo, keď uznávam, že som z tých, ktorí sa v jednom pozemskom živote osudovo zamilujú niekoľkokrát. Vlastne, vždy. Vždy milujem osudovo. A cítim sa ako dieťa, keď si priznám i to, že keď mi jednu hračku uprú, v okamihu upriamim svoju pozornosť na novinku, ktorú práve dávali v reklame.

Čo už. Som o (+ -) dva roky staršia, ako vtedy, keď som nakopla tohto interaktívneho psychológa a najlepšiu priateľku v jednom, aby som tu mohla anonymne nariekať. A potom bolo ticho. Neumrela som, ani som nebola v kóme, ani ma neodpojili od internetu. Veď to je nemožné. Keď náhodou nemám vlastný, napojím sa na niektorého zo susedov... Bolo to len pár zmien. Vcelku zásadných. Stav relatívnej spokojnosti.

A teraz mi to oznámil znova. Že odchádza. Do Thajska.

Nie nie, nekrváca mi srdce... lebo za ten čas som si ujasnila odpoveď na tú otrepanú otázku. Môže existovať čisté priateľstvo medzi mužom a ženou? Áno... ak obe strany prekonajú vzájomnú lásku a zistia, že jeden pre druhého nie sú tým najdokonalejším párom. Takto to je. A toto rozhodnutie zmením len v prípade, že by sme sa vzali a žili spolu šťastne až do smrti.

Každopádne, On opäť odchádza, a mne bude chýbať. Ako blízky priateľ. Ale moje rozorvané vnútro trápi závažnejší fakt. A to, že som už dávno nemala ten pocit totálnej osudovosti, a cítim, že čoskoro príde nejaký šok.... ach, kto len bude mojou ďalšou obeťou.... ??? :)