Z môjho hrdla sa pokúsila vydrať otázka, ale už nebola potrebná. Krídla i ja sme mysleli spoločnými myšlienkami. Neboli ony a ja. Už som zostala iba ja s múdrosťou  priateľov, ktorí si vzali ťažkú úlohu pomôcť mi nájsť. Však tajomstvá, na ktoré som mala prísť sama, zostali pod ťažkým závojom.

Samuel v práci skončil a môj nový dar poznania mi poskytol náhľad na to, prečo nie som dokonalý anjel – mala by som počuť zverencov vnútorný hlas, ktorý by obyčajný človek nazval myšlienkami. A to mi bránilo zistiť, prečo som tu. Bolo to pre mňa veľmi zvláštne skonštatovať, že nie som iba vonkajší ale i vnútorný ochranca. Predpokladala som, že jeho hlas budem  počuť až vtedy, keď ja získam maximálnu kontrolu nad bojom, ktorý som v duši neustále podstupovala.

Prečo vlastne vtedy odchádzal z práce až o hodinu neskôr, napriek tomu, že mal všetko dávno hotové? Táto situácia sa zvrtla. Ak by odišiel autom vtedy, keď chcel, mal by na svedomí najmenej sedem životov, pretože pre upršané počasie by dostal šmyk. Svižne som ho nasmerovala k stánku s rýchlym občerstvením, potrebovala som pre neho desať minút. Najprv sa držal mojich plánov. Prišiel však zlomový okamih očarenia jedného zo zmyslov. Začul hudbu z neďalekého kostola. Práve začínala omša.

Mocnejšie zovrel dáždnik a rozbehol sa cez cestu nanajvýš nezodpovedne. Šťastie, že za volantom práve idúceho auta sedel skúsený zodpovedný šofér s rovnakým anjelom a postačilo slabšie pribrzdenie.

Sedela som tam – v kostole. Teda telo, ktoré mi včera patrilo a zajtra znova patriť bude. Sama s anjelom bez tváre, Jakuba hľadajúc márne. Anjel v Simoninom tele sa správal v porovnaní s mojím zaobchádzaním iracionálne, čo sa týka Jakuba. Vydávala som sa o necelý týždeň! Nešla by som len tak preč bez neho. Alebo sa s ním pohádala?

Vedľa tejto Simi bolo prázdne miesto a ja som k nemu automaticky vykročila, trochu zanedbávajúc starostlivosť o Samuela. Otočila som sa k nemu, avšak na moje prekvapenie prišiel ku mne a sadol si k Simi.

Srdce sa mi opäť rozbúchalo a občas preskočilo úder. Atmosféra nadobudla ten istý odtieň nepoznaného, kým moja múdrosť nezaručila správnosť nove teórie.

„On ma má rád! Má rád Simi!“ zašepkala som v šoku. Toto som čakala najmenej. Veď sme sa nevideli toľko rokov!

Je stále rovnako krásna a múdra, čo som stihol vyrozumieť z popoludňajšieho rozhovoru. A tiež veľmi nevyrástla, určite stále potrebuje pomoc s knihami na najvyšších policiach knižnice.

Čo to bolo?! Nepočula som slová, cítila som ich. Cítila... cítila. Áno, bol to vnútorný hlas. Blízkosť môjho cieľu sa dala takmer hmatať.

Simi sa pozrela na Sama a pousmiala sa trochu prekvapene, čo spustilo v jeho hlave otázku:

Ako som vedel, že tu bude? Roky na ňu myslím a teraz, keď viem, že sa bude vydávať, ju stretnem dvakrát za deň. Jej prítomnosť mi je dopriata, až keď nemám šancu získať ju. Keby tak pred rokmi...

Viem, čo bolo pred rokmi. V čase, keď som ešte nechodila s Jakubom, som ho pozvala von. Odmietol. Ale v tento deň ma prekvapilo, s akou nežnosťou a... náklonnosťou o mne zmýšľal. Ako o krehkej, peknej a múdrej žene, na ktorú čaká tak dlho.

„Pane?“ vstala som a vykročila k svätostánku. Samozrejme ma počul iba oslovený.

„Si blízko, stačí nazývať veci pravým menom. Teraz už bež, inak prídeš o rozhovor, ktorý môže všeličo vysvetliť.“

Skončila omša i moje zmätenie, pretože Boží hlas ma okamžite upokojil.

„Vy ste ten náš nový architekt, však?“ počula som svoj včerajší hlas.

„Áno, som Samuel Molnár. Vy ste Simona Fabiánová.“

„Hm, ste mi akosi povedomý,“ hral anjel v mojom tele nevedomosť veľmi dobre.

„I ja som sa už nad tým zamýšľal. Mám taký dojem, že sme sa párkrát stretli v mestskej knižnici.“

„Och, áno, bezpochyby. Už si spomínam. Pomáhali ste mi vziať si knihy z najvyššej poličky.“

„Musíte mať dobrú pamäť na tváre. Sú to už roky.“

„Vadilo by vám, keby sme si potykali?“

„Vôbec nie. Tým pádom som Samo.“

„Ja Simi.“

„Trochu zvláštne si opäť po rokoch potykať.“

„Máš pravdu. Veľmi rada som ťa stretla, ale teraz už musím ísť. Vieš, o týždeň sa vydávam a ešte toho mám veľa na vybavovanie.“

„A ako si tu? Husto prší.“

„Pešo, ale mám dáždnik.“

„Bolo by odo mňa opovážlivé ponúknuť ti odvoz domov mojím autom?“

„Ja neviem, nechcem ťa obťažovať.“

„Aké obťažovanie?! Teraz nemôžeš prechladnúť, čo by to bolo za svadbu?!“

„Tak dobre, naozaj ďakujem za ochotu. No upozorňujem, je to ďaleko.“

Bolo mi vôbec niekedy s nejakým človekom tak dobre, ako sa obaja cítili, keď sa priateľsky rozprávali? Nie, určite nie. Preto ma výčitky zaplavili odhora dolu ako vriaca voda. A čo Jakub? Prečo ho zrádzam dvakrát?! Zrádza ho aj moje telo aj moja duša. Niežeby sa rozhovor so Samom zvrtol iným smerom ako priateľským, avšak výčitky... Zasa som bola plná zmätku. A k tomu sa niečo začalo formovať v ovzduší, ibaže to zmizlo skôr, ako som bola schopná identifikácie.

Nepamätala som si, ako sa rozlúčili, zamestnalo ma načasovanie jeho šoférovania, len som si zrazu uvedomila, že sme doma. Zatvoril za sebou dvere na byte a začal sa smiať. Na tom nebolo nič, čo by ma nútilo k strachu alebo nepochopeniu, cítila som úprimnú radosť z toho, čo v ten deň zažil. Mal plnú hlavu Simi.

Vzal zo stola hŕbu papierov a takto rozmýšľal snažiac sa sústrediť na iné veci:

Ako si pani Klenková mohla myslieť, že by som od nej mohol chcieť za prepracovanie projektu domu pre jej vnučku peniaze?! Kuchyňa musí byť čo najskôr prerobená, pretože sa vnučke čoskoro narodí dieťa a táto časť domu potrebuje čo najnenákladnejšie opraviť . Finančne to zvládne celá rodina len tak-tak, preto pomoc mladej nezamestnanej slobodnej mamičke v ťažkej dobe beriem ako samozrejmosť.

Neupozorniť znova na to, že Samuel bol ten najudivujúcejší človek na svete, by bolo urážkou jeho osoby. Toto srdce bolo plné... to slovo som len matne poznala, ale... áno, je to ten nadpocit. Na to, že som bola anjel, mi to dochádzalo pekne neskoro!

Noc padla na jeho viečka a teraz som už vedela, ako si k nemu líhať. Krídla vytvorili mäkkú kolísku, do ktorej zapadol bez jedinej komplikácie, a ja som mu začala hmkať uspávanku. Zaspal ihneď. Bolo pol dvanástej. Niečo ma volalo späť. Niečo, čo končí deň, ma zamatovým dotykom vábilo na miesto schôdzok. Moja istota bola neotrasiteľná, hoci som netušila, kde je to miesto a ani o akú schôdzku sa jedná.

Nechcela som sa zdvihnúť a jednoducho odísť. Chcela som byť navždy jeho anjelom, chrániť človeka, ktorý robí česť ľudskému rodu, nezanevrel na trpezlivosť a snaží sa bojovať... láskou. To je nadpocit, čo som nevedela pomenovať. Poznala som rodičovskú lásku, priateľskú i Božiu, no obojstranná láska k mužovi mi bola odopieraná. Áno, zistila som to. Jakuba som, čo svet svetom stojí, neľúbila. K nemu som niečo cítila a pomenovala som to mylne. A v tom je chyba. Láska nie je pocit. Nikdy ním nebola.

„Ešte sa stretneme,“ zašepkala som mu do ucha najspevnejšie, ako som vedela, nechávajúc ho sniť o spoločnom zajtrajšku. Vedela som, že o ďalšom stretnutí neklamem, preto sa mi podarilo udržať slzy. Chcela som mu však niečo povedať.

Vzlet mi pripadal nostalgický – viac nepoletím. Nechala som tam síce Sama, no zostali s ním dve časti mojej duše. Mohla som iba dúfať, že som pochopila, čo som mala. Mala som spoznať lásku medzi ľuďmi? Skutočnú lásku?

Priletela som – ach, aký krásny dar dokázať to, hoci naposledy – na nebeskú lúku, na ktorej som sa predtým neocitla, a napriek tomu som ju poznala do dokonalosti. Plnú mojich bratov a sestier nehlučne hľadajúcich jeden druhého. Na niekoho som čakala, ibaže som nevedela, kto to je. Krídla všetkých anjelov ožili a rozprávali sa so všetkými a ja som videla... nie, nemohla som tomu uveriť. Nebolo to možné. Nechápala som. Srdce v mojej hrudi konečne po rokoch zmäklo, keď som uvidela spojené ruky anjelov s tvárami mojich rodičov. Hľadeli si bez slova do očí, v ktorých sa odrážal nadpocit, konečne nazývaný pravým menom – láska.

Jeden z anjelov ma schytil a zvrtol o stoosemdesiat stupňov. Skôr, ako som ho uvidela, prikryl mi oči dňom – jeho spomienkami naň.

Pochopila som. Konečne po celom dni. Vedela som, prečo som tu. Nešlo o lásku všeobecne, šlo o lásku Samuela a mňa. Tento anjel mi ukázal deň ľudskej Simi. Bol to môj včerajší a zajtrajší anjel. Ako sa spomienka rozplývala, vynárala sa mi jeho tvár. Spoznala som anjela bez tváre, ktorý sedel v kancelárii u Sama a v kostole vedľa Simi, a spoznala som i tvár, čo prestala byť maskou, odkedy moje srdce precitlo. Samuelovu tvár. Mali sme byť spolu, ako sa našli mama s otcom, dokým ich smrť nerozdelila. Pochopila som.

Žiaden z anjelov nehovoril, i tak som si nedovolila nevysloviť najúprimnejšiu vetu môjho života: „Milujem ťa.“

„Aj ja ťa milujem.“

V tom momente nebo naplnil graciózny súzvuk miliónov tónov – viem, že ich ľudstvo toľko nerozozná – a zistila som, že i moje dojaté hrdlo spieva. Znelo rovnakým tónom ako hlas anjela Samuela, ktorý ma držal za ruky. Polnocou burácala nežná symfónia Bohu a ja som spievala bez pokynu, vedela som, čo mám robiť. Všetko nieslo najčistejšiu anjelskú nevinnosť. Krajšej piesne nebolo, človek ju nikdy nevymyslí. I tá najnádhernejšia zbierka melódií sveta upadá do tmavého zabudnutia hneď po prvom takte lásky. Dávali sme lásku Láske. Cez ňu sme i my milovali.

Slza. Moja prvá po desaťročí pokropila zem a zmenila semienko na živú úrodu. Ako by mohlo čo i len jedno oko zostať suché?! Láska a plač sú neoddeliteľné. Tu vaše oči slepnú, neveriaci ľudia. A ja nedopustím, aby som bola slepá opäť. Láska je liek.