Starec niesol veľký, starý prútený kôš s prikrývkou. Musel byť poriadne ťažký, pretože starec sa pod jeho ťarchou veľmi hrbil a občas zhlboka vzdychol. Keď raz oddychovali pri potoku, postavil vyčerpaný muž svoj kôš na zem.
Chlapec sa ho opýtal: „Mám ti ten kôš niesť?“
„Nie“, povedal starec, „ten kôš si musím niesť sám. Nemôžeš ho niesť za mňa.“
„A čo je v tom koši?“ opýtal sa chlapec, ale nedostal odpoveď.
Mnoho dní takto spolu putovali. V noci, keď si starec myslel, že chlapec spí, prehrabával sa vo svojom koši a ticho sa so sebou rozprával.
Nadišiel deň, keď starec nemohol ísť ďalej. Ľahol si na posledný odpočinok a prehovoril k chlapcovi: „Chcel si vedieť, čo je v mojom koši, pravda? Nuž, v tomto koši sú všetky veci, ktoré som si o sebe myslel a ktoré boli len klam. Sú to kamene, ktoré sťažovali moju cestu. Na svojom chrbte som nosil ťarchu každého kamienka pochybnosti, každého zrnka neistoty a každého míľnika pochybenej cesty, ktoré som počas svojho života nazbieral. Nebyť ich, mohol som zájsť vo svojom živote oveľa ďalej. Namiesto toho, aby som uskutočnil svoje sny, prišiel som potiaľto.“ Potom zatvoril oči a zomrel.
Chlapec podišiel ku košu a zdvihol prikrývku. Kôš, ktorý starca celý dlhý čas tak tlačil k zemi, bol prázdny.