A tak sa to stalo. Po tých dlhých rokoch nám zakopala na dvere pani maturita. Zo všetkých strán sa valia slogany MATURITA - FORMALITA. Všetci pevne dúfame, že je to pravda. Veď aj tak to nemôže byť nič strašné. Toľkí to zvládli pred nami...
Prihlášky na vysoké školy boli už dávno napísané a prvé pozvánky k prijmacím skúškam už netrpezlivo čakali na rozbalenie. Každou nudnou hodinou sme si pozerali kalendár a škrtali a rátali zostávajúce dni. Na jednej strane eufória a na strane druhej menší nepokoj. Tamto treba vedieť, hentamto treba vedieť, ten napísal to, ovplyvnilo ho to a to, pamiatky sú tie a tie, komisii sa treba pozdraviť a usmievať sa celý čas, netreba sa tváriť ako na pohrebe.
Prišiel 7.máj. Čas lúčenia. Neviem prečo, ale je tradíciou ísť sa rozlúčiť s primátorom, naobliekať sa, vyfintiť sa, vypočuť si "zopár teplých slov", zaniesť tablo do výkladu(to naše pekné chúďatko schytalo spoločný výklad s úmrtnými oznámeniami, tak ale aspoň si nás sem-tam poprezerali). Po primátorovi sa pekne všetci maturanti a celý "profesorský" zbor zišli v telocvični. Opäť nasledovalo pár teplých slov z úst riaditeľky, rozdávanie cien za suprovú dochádzku(pre tých, ktorý nepotrebovali chodiť poza školu alebo tráviť čas niekde inde). A nasledovalo podávanie rúk a radové ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem. (Na okraj dodám, že jedna tetula sa tam nedostavila. Očividne je viac paranoidná ako ja. Totiž ona si myslí, že teraz, keď máme tu prasačiu chrípku po svete, je nebezpečné podávať si ruky. Aj keď to bolo ešte vtedy dávno za čias, keď sa tá plevel plazila len po Kanade a Amerike. Ale tak každý je iný, niekto znesiteľný a niekto..no jednoducho nie.)
Čerešničkou na torte tohto dňa bola eine gute Grillparty u našej suprovej triednej. Grill, mäsko, koláčiky a čokoládový likér(Brajen by o ňom ódy skladať mohol), gitarka, ohník a čajík. A dokonca znesiteľné počasie. Rozlúčka ako sa patrí. Potom sme si bandou preživších povedali že ostávame vonku do omše, t.j. do rána. Je to môj detský sen, neísť domov posledným autobusom o 22:12 ale prvým o 6:25. Nuž len problém je v tom, že v našom meste nemáme kde skončiť. A tak sme vymietli bary, okúsili záverečnú a posledný drink a boli sme nútení nájsť si voľný byt, kde by nebola zima. Ale tak nakoniec všetko vyšlo, omša bola a bola nezabudnuteľná.
Ďalšie dni sa niesli v mene hesla je len piatok mám času habadej. Samozrejme čas sa krátil, každý zháňal poznámky, vypracovával témy, znenávidel word, znenávidel posielanie súborov, znávidel zhruba každého, kto mu nechcel poradiť, kto nemal čas. Ani sme sa nenazdali a zrazu bol pondelok. Nie akademický pondelok, ale maturitný pondelok. Neviem ako vy, ale ja som v to ráno plánovala natlačiť do hlavy veškeré informácie o programovaní v pascale. Striedali sa pocity beznádeje a ešte väčšej beznádeje. Keď už konečne nastal ten čas a ja som vošla do tej budovy, náhle som na to zabudla. Však načo sa zbytočne stresovať, treba vyzstiť ako to tam vlastne chodí. Chalani vyparádení v oblekoch, premení na skutočných chlapov. Holky vyparádené, vykostýmované, poniektoré vystresované(pamätám si na Vlaďuchu ako hovorí - Ja im tam nič nepoviem!)
V ten deň som tam bola len na hodinku. Úľava po prvej odpovedi bola úžasná. Nielen preto, že téma bola pravdepodobne jedna z tých najlahších, ale aj preto, že maturovať je vlastne sranda. Druhý deň som mala nie pekne naplánovaný. Bola som v škole od 7:00 do 17:00. Blbo ma rozvrhli, no stále som stretala niekoho iného a stále boli iné zážitky. Úžasná odpoveď z matiky, skvelá odpoveď zo sloviny, komisia sa smiala na tom a tam tom. Pohodový deň. (Samozrejme až na moje stresy pred slovenčinou, ale keď tak uvažujem, slovina sa na 100% vedieť nedá. Je toho fakt príliš. Ale prežila som. Díky sv. Sangenario). A potom to prišlo. Zmaturovala som. Otázka znie - čo teraz? Ráno vstávať netreba, učiť sa netreba. Kam sa podel režim mího mládí?
Nakoniec a napriek všetkým rečiam o nezmaturovaní, sme zmaturovali všetci. Čo iné ako chatu sme mohli spraviť? Malebné Vyhne si na pár dní museli zvyknúť na zmaturovanú OKTÁVU, ktorá...bola, je a naveky vekov ostane svojská. Prežili sme, vo väčšine prípadov sme sa domov vrátili živí, zdraví a v jednom kuse. Samozrejme potom začali ďalšie stresy. Veď preboha idú príjmačky! Nikto nič nevie! Ale tak prežili sme, hádam ste sa všetci pokúsili vydolovať zo seba to najlepšie, a ak aj nie, nevadí aj o rok sa môžete pokúšať, veď predsa to nikde nie je zakázané.
Tak. Toto bolo moje zamyslenie sa. Trochu neskoro v noci, podľa niektorých nadránom. Ale práve som si to konečne uvedomila. Na Gympli nám bolo dobre. Ale teraz začína život. V gympli si trojec z matiky opravíš rátaním bodov, ale keď domrvíš príjmačky ďalší pokus máš až o rok. Nikto sa s vami nemazná, je jedno, že tvoja tlačiareň nemá farbu - referát mal byť odovzdaný, je mi ľúto, neprešiel. Toto už nebude o maznaní sa. Nebude. A neviem čím to je, ale tisnú sa mi slzy do očí(no dobre možno je to mojimi unavenými očami:D). A možno je to tým, že sedím v úplne cudzom meste, na cudzom gauči, nikoho nepoznám. Nie je tu tá istota, že viem, čo bude ráno. Isté je, že zajtra ..ehm..teda už dnes, budú definitívne výsledky přijmacího řízení. A nie som si celkom istá, či ich chcem vidieť. Veď len predsa je to ďalší krok, ktorým sa vzďalujem od mojej - no áno - milovanej OKTÁVY. Je to vážne čudné. V septembri si nebudeme vymieňať zážitky a nadávať n rozvrh, teda budeme, ale už to bude iné. Sami budeme tvorcami svojho šťastia a úspechu. Budeme kráčať v ústrety novému začiatku, v ústrety svojmu životu.
Bože asi sa mi prisypalo viac nostalgie ako som chcela, a možno mnohí veria, že je jej vážne veľa, a že si ju nezaslúžme. Ale tak čo narobím. Bez vás dobre, s vami ešte lepšie....
....vaša Ivuš
Prihlášky na vysoké školy boli už dávno napísané a prvé pozvánky k prijmacím skúškam už netrpezlivo čakali na rozbalenie. Každou nudnou hodinou sme si pozerali kalendár a škrtali a rátali zostávajúce dni. Na jednej strane eufória a na strane druhej menší nepokoj. Tamto treba vedieť, hentamto treba vedieť, ten napísal to, ovplyvnilo ho to a to, pamiatky sú tie a tie, komisii sa treba pozdraviť a usmievať sa celý čas, netreba sa tváriť ako na pohrebe.
Prišiel 7.máj. Čas lúčenia. Neviem prečo, ale je tradíciou ísť sa rozlúčiť s primátorom, naobliekať sa, vyfintiť sa, vypočuť si "zopár teplých slov", zaniesť tablo do výkladu(to naše pekné chúďatko schytalo spoločný výklad s úmrtnými oznámeniami, tak ale aspoň si nás sem-tam poprezerali). Po primátorovi sa pekne všetci maturanti a celý "profesorský" zbor zišli v telocvični. Opäť nasledovalo pár teplých slov z úst riaditeľky, rozdávanie cien za suprovú dochádzku(pre tých, ktorý nepotrebovali chodiť poza školu alebo tráviť čas niekde inde). A nasledovalo podávanie rúk a radové ďakujem, ďakujem, ďakujem, ďakujem. (Na okraj dodám, že jedna tetula sa tam nedostavila. Očividne je viac paranoidná ako ja. Totiž ona si myslí, že teraz, keď máme tu prasačiu chrípku po svete, je nebezpečné podávať si ruky. Aj keď to bolo ešte vtedy dávno za čias, keď sa tá plevel plazila len po Kanade a Amerike. Ale tak každý je iný, niekto znesiteľný a niekto..no jednoducho nie.)
Čerešničkou na torte tohto dňa bola eine gute Grillparty u našej suprovej triednej. Grill, mäsko, koláčiky a čokoládový likér(Brajen by o ňom ódy skladať mohol), gitarka, ohník a čajík. A dokonca znesiteľné počasie. Rozlúčka ako sa patrí. Potom sme si bandou preživších povedali že ostávame vonku do omše, t.j. do rána. Je to môj detský sen, neísť domov posledným autobusom o 22:12 ale prvým o 6:25. Nuž len problém je v tom, že v našom meste nemáme kde skončiť. A tak sme vymietli bary, okúsili záverečnú a posledný drink a boli sme nútení nájsť si voľný byt, kde by nebola zima. Ale tak nakoniec všetko vyšlo, omša bola a bola nezabudnuteľná.
Ďalšie dni sa niesli v mene hesla je len piatok mám času habadej. Samozrejme čas sa krátil, každý zháňal poznámky, vypracovával témy, znenávidel word, znenávidel posielanie súborov, znávidel zhruba každého, kto mu nechcel poradiť, kto nemal čas. Ani sme sa nenazdali a zrazu bol pondelok. Nie akademický pondelok, ale maturitný pondelok. Neviem ako vy, ale ja som v to ráno plánovala natlačiť do hlavy veškeré informácie o programovaní v pascale. Striedali sa pocity beznádeje a ešte väčšej beznádeje. Keď už konečne nastal ten čas a ja som vošla do tej budovy, náhle som na to zabudla. Však načo sa zbytočne stresovať, treba vyzstiť ako to tam vlastne chodí. Chalani vyparádení v oblekoch, premení na skutočných chlapov. Holky vyparádené, vykostýmované, poniektoré vystresované(pamätám si na Vlaďuchu ako hovorí - Ja im tam nič nepoviem!)
V ten deň som tam bola len na hodinku. Úľava po prvej odpovedi bola úžasná. Nielen preto, že téma bola pravdepodobne jedna z tých najlahších, ale aj preto, že maturovať je vlastne sranda. Druhý deň som mala nie pekne naplánovaný. Bola som v škole od 7:00 do 17:00. Blbo ma rozvrhli, no stále som stretala niekoho iného a stále boli iné zážitky. Úžasná odpoveď z matiky, skvelá odpoveď zo sloviny, komisia sa smiala na tom a tam tom. Pohodový deň. (Samozrejme až na moje stresy pred slovenčinou, ale keď tak uvažujem, slovina sa na 100% vedieť nedá. Je toho fakt príliš. Ale prežila som. Díky sv. Sangenario). A potom to prišlo. Zmaturovala som. Otázka znie - čo teraz? Ráno vstávať netreba, učiť sa netreba. Kam sa podel režim mího mládí?
Nakoniec a napriek všetkým rečiam o nezmaturovaní, sme zmaturovali všetci. Čo iné ako chatu sme mohli spraviť? Malebné Vyhne si na pár dní museli zvyknúť na zmaturovanú OKTÁVU, ktorá...bola, je a naveky vekov ostane svojská. Prežili sme, vo väčšine prípadov sme sa domov vrátili živí, zdraví a v jednom kuse. Samozrejme potom začali ďalšie stresy. Veď preboha idú príjmačky! Nikto nič nevie! Ale tak prežili sme, hádam ste sa všetci pokúsili vydolovať zo seba to najlepšie, a ak aj nie, nevadí aj o rok sa môžete pokúšať, veď predsa to nikde nie je zakázané.
Tak. Toto bolo moje zamyslenie sa. Trochu neskoro v noci, podľa niektorých nadránom. Ale práve som si to konečne uvedomila. Na Gympli nám bolo dobre. Ale teraz začína život. V gympli si trojec z matiky opravíš rátaním bodov, ale keď domrvíš príjmačky ďalší pokus máš až o rok. Nikto sa s vami nemazná, je jedno, že tvoja tlačiareň nemá farbu - referát mal byť odovzdaný, je mi ľúto, neprešiel. Toto už nebude o maznaní sa. Nebude. A neviem čím to je, ale tisnú sa mi slzy do očí(no dobre možno je to mojimi unavenými očami:D). A možno je to tým, že sedím v úplne cudzom meste, na cudzom gauči, nikoho nepoznám. Nie je tu tá istota, že viem, čo bude ráno. Isté je, že zajtra ..ehm..teda už dnes, budú definitívne výsledky přijmacího řízení. A nie som si celkom istá, či ich chcem vidieť. Veď len predsa je to ďalší krok, ktorým sa vzďalujem od mojej - no áno - milovanej OKTÁVY. Je to vážne čudné. V septembri si nebudeme vymieňať zážitky a nadávať n rozvrh, teda budeme, ale už to bude iné. Sami budeme tvorcami svojho šťastia a úspechu. Budeme kráčať v ústrety novému začiatku, v ústrety svojmu životu.
Bože asi sa mi prisypalo viac nostalgie ako som chcela, a možno mnohí veria, že je jej vážne veľa, a že si ju nezaslúžme. Ale tak čo narobím. Bez vás dobre, s vami ešte lepšie....
....vaša Ivuš
Komentáre