...je to aj začiatok (Časť 1.)

Tiché ráno na kraji veľkomesta..
Vily všetkých tvarov a veľkostí sa tíško prebúdzajú do nového dňa. Sem tam je počuť buchnutie dverí na drahom aute. V jednom z okien sedí 18-ročné dievča a sleduje svoje dva týždne staré BMW Z4, ktoré dostala k narodeninám.
Z dola sa ozve volanie:
"Martinka poď dole," tak ako každé iné ráno ju volá jej mama k raňajkám.
"Hneď tam budem," znie znudená odpoveď dievčaťa, ktoré si sadá za internet, aby sa pozrelo na chat a odpísalo na správy chalanov, ktorých deň predtým len tak z nudxy namotala.
Po ďalších dvadsiatich minútach a troch volaniach mamy, že raňajky už sú spravené sa Martina dvíha zo stoličky a schádza dolu do kuchyne. Na stole v myske nachystané cereálne pečivo s nízkotučným mliekom a ovocie. Ešte pred raňajkami si však skontroluje váhu a po usúdení, že jej štyridsaťdeveť kilogramov je k stosedemdesiatimtrom centimetrom výšky dobrý pomer si sadá ku stolu.
"Čo máš dneska po škole v pláne zlatko?" pýta sa mama, spolumajiteľka jedného z najluxusnejších hotelov v meste.
"Však to poznáš. Skočím ku Monike sa učiť a potom to zoberem cez obchody domov."
"Skús sa prosím Ťa vrátiť ešte pred šiestou. Peter sa vráti poobed z Nového Zélandu, len ešte pôjde za otcom do roboty a potom prídu spolu domov."
"Neboj sa, budem tu ešte skôr. Som zvedavá, čo mi donesie tento rok." odpovedá Martina cestou naspäť do svojej izby.
O pár sekúnd už sedí u zrkadla a za desať minút je namaľovaná modrými tieňmi, ktoré zvýrazňujú jej zelenohnedé prenikavé oči. Za ďalších päť minút si svoje svetlohnedé rozčesané vlasy prehadzuje cez plece a kontroluje, či nebude musieť znova navštíviť kaderníka. To už ale zdola trúbi jej mama, ktorá ju bere do školy, pretože Martine sa ešte nepodarilo spraviť vodičák. Pár rýchlych pohybov a v taške cez plece sa ocitá zošit, pero, mobil, peňaženka a kozmetická taštička.
"Máš všetko?" pýta sa jej mama, hneď ako naštartuje auto. "Nieže sa budeme ako minule v polovici cesty kvoli niečomu otáčať."
"Nie, neboj." ukľudňuje ju dcéra a len tak pomimo sa usmeje, keď si spomenie ako sa jej podarilo vyhnúť písomke, ktorú písali minulý týždeň.
O pol hodinu už zastavujú pred školou a tam ju čaká prvé nepríjemné prekvapenie. Oznam na dverách školy žiakom súkromného anglického gymnázia dáva najavo, že piatková školská diskotéka v miestnom clube sa ruší. So zhoršenou náladou vchádza do školy, kde hneď pri vchode stretáva najlepšiu kamošku Moniku.
"Videla si to?! To nám nemôžu spraviť! Mesiac sa chystám, predvčerom som sa konečne rozhodla s kým pôjdem a oni to zrušia!" od zúrivosti skoro kričí Monika, dcéra riaditeľa miestnej mliekárne, ktorá zásobuje celú časť krajiny.
"Keď sa má pokaziť tak všetko. Pozri tam ide Barbora s Palom a jak sa majú k sebe. A to ešte pred týždňom mi sľuboval modré z neba!"
"Nič si z toho nerob. Kopa svalov bez mozgu.."
Takýto rozhovor pokračuje celú cestu do triedy. Tam pokračujú zlé právy. Martina si bude musieť písomku vynahradiť v stredu po škole. Jediný kto dnes vyzerá štastne je Iveta, ktorej sa má vrátiť chalan z Grécka. Martina a Monika však jej radosť nezdieľajú, pretože Iveta nepatrí do ich "spoločenskej vrstvy" a ony je viac menej ani neregistrujú.
Po siedmych hodinách v škole sa Martina a Monika vyberajú po obchodoch. O tretej však musí Mon ísť domov.
"..naozaj ti to nebude vadiť? Kľudne môžeš ísť so mnou ak chceš. Zoznámim Ťa s mojou sesterkou."
"Nie, díky. Pobehám ešte chvíľu po meste a pak skočím na letisko za bráchom a s ním pak pôjdem dmov."
"Dobre, ako chceš. Tak zajtra v škole. Maj sa."
"Čau a pozdrav sesterku!"
Ako tak Martina sama behá po obchodoch, príde na ňu taký zvláštny pocit. Niečo sa určite stane a nebude to nič dobré.
O štvrtej už čaká na taxík, ktorý ju má odviezť na letisko. Aj taxikár, jej známy, je dnes nejaký nesvoj, no asponže nie je na výpadovke zápcha a tak za dvadsať minút už Martina vystupuje u letiskovej haly. Niečo nie je v poriadku. Aj tu je nejak menej ľudí a zvláštny pocit sa každým krokom zintenzívňuje. Po zistení, že má ešte päťnásť minút čas sa Martina vyberá do kaviarne na dezert. Keďže kaviareň je orientovaná k letiskovej dráhe, je odtiaľ nádherný výhľad na pristávajúce lietadlá.
Ženský hlas oznamuje ďalšie desaťminútové zdržanie letu na ktorý čaká Martina. Popri popíjaní kávy uvidí vysmiatu Ivetu ako sa objíma so svojím chalanom a ako odchádzajú preč pomyslí si, že aj jej by sa hodil konečne nejaký vážnejší vzťah.
V rovnakej chvíli už sa blíži k pristávacej dráhe lietadlo v ktorom má byť Peter...
Celá letisková hala sa zrazu otriasa v základoch. Kusy skla z výplní okien sa roztrieskávajú na zemy všade okolo. Martina sa len tesne uhýba jednému z nich a snaží sa utiecť z kaviarne. Vchod je už však zatarasený nosníkom a tak sa ukrýva do baru. Tam uvidí otvorený služobný vchod a pomedzi padajúce flašky a poháre sa jej podarí prejsť ním. Ešte sa obzrie smerom k pristávacej dráhe, ale tam už vidí iba drsné pristátie lietadla s jej bratom na palube. Celá zdesená ďalej pokračuje po schodoch dole do hlavnej haly. Pohľad, ktorý sa jej naskytne berie dych. Rozbité výplne sklenenej strechy sú všade a celá strešná konštrukcia sa začína rúcať. Martina beží najrýchlejšie ako jej nohy a vôľa dovolia no po pár metroch ju čaká ďalší šok. Dva metre od nej na zemy leží v objatí svojho chalana Iveta. Obidvaja bez známky života, no s pokojným a štastným výrazom tváre. Martina ešte pridáva do kroku no tupá rana do hlavy ju zráža na zem, kde zostáva bezvládne ležať...

Dohoda (Časť 2.)

"...skúste to ešte raz, prosím!"
"Prepáčte, už nie je nádej..."
"Nie, to nie je možné! Prísť o obidve deti v ten istý deň!" znie nárek Martininej mamy.
Martina sa pozerá na svoje bezvládne telo ležiace v miestnej nemocnici a nevie si spomenúť čo sa stalo. V tom sa zvalí na zem a neovládateľne sa rozplače. V hlave jej behajú myšlienky jedna za druhou. Lietadlo, ktoré sa po pristáti vznietilo, mŕtve telá Ivety a jej chalana, celý život ako sa jej premieta pred očami keď padá pod ťarchou nosníka na zem,...
"Nie! Toto nemôže byť pravda!" kričí Martina, no nikto ju nepočuje. Snaží sa niečo okolo seba rozbiť no hmotné veci akoby boli pre ňu tá najsilnejšia skala. Nech sa snaží akokoľvek, nedokáže s nimi pohnúť. Keď do nich udiera necíti žiadne nárazy. Akokeby všetko okolo nej, či už stolík alebo padnutý vlas, malo viac sily ako ona.
Nakoniec si uvedomí, že ani necíti potrebu dýchať a žmurkať. Vlastne to ani nedokáže.
"Ja som tu! Prosím pomôžte mi niekto!" znie jej nárek a znova pod ťarchou okolností padá na zem. Nedokáže ani plakať, necíti žiadne vône, len vidí, vidí celý svet okolo nej, ktorý sa pod ťarchou ďalšieho zemetrasenia rúca.
Zrazu padá celýs strop. Martina sa inštinktívne pripravuje na náraz no nič sa nestane. Strop sa nad ňou zlomí a ona sa ocitá v ...
Chce sa pozrieť, kde sa to ocitla no nevidí nič. Teda vlastne vidí nič! Cela scenéria sa zahaľuje červenou, potom žltou a ďalšími farbami. Rozmazané obrazy sa začínajú vyjasňovať a Martina spoznáva rôzne časti sveta.
Zrazu sa ocitá uprostred Paríža, zem sa trasie, domy sa rúcajú ako dominové kocky. Vidí dieťa, ktoré hľadá svoju mamu, starenku, ktorá sa zmetene pozerá okolo seba, vidí skazu. Cíti, že nemôže pomôcť, že nemá dosť síl, aby zvrátila osudy ľudí naokolo.
Záblesk temnoty a svetla.
Iné miesto, ten istý čas. Londýnsky Big Ben padá na dav ľudí. Martina vidí v ich očiach beznádej. "Musím niečo robiť!" s týmto sa rozbieha no už je neskoro. Zúfalstvo, hrôza,.. toto všetko by sa jej dalo vyčítat z tváre.
Ďalší záblesk.
Egypt. Níl sa rozlieva po okolitých plániach. Hladina rýchlo stúpa, až nadprirodzene no Martina stúpa s hladinou, stojí na nej! Okolo nej pláva košík s malým dieťaťom a kúsok ďalej jeho matka kričí zúfalstvom. Martina sa snaží aspoň trocha zmeniť košíka no beznádejne. Ten je pre ňu kus skaly mohutnej skaly a pláva ďalej, smerom k hlavnému toku nílu.
Záblesk za ktorým nasleduje najhorší obraz.
"Niééé!" kričí z plných pľúc keď vidí svoje mesto a jeho skazu. Pred ňou jej najlepšia kamarátka Monika tesne uniká z taxíka, na ktorý padá elektrický stĺp no pred ďalším už nemá šancu sa uhnúť. Martina bezradná beží na pomoc no prichádza neskoro. Stĺp ju zavalil no Monika ešte žije a kričí o pomoc..
"Nie, tentoraz už nie, ju nenechám zomrieť!" hovorí si pre seba Martina a bez rozmýšlania akú váhu má kovová konštrukciu ju chytá a odsúva z prekvapenej Moniky, ktorá ju však nevidí.
Posledný záblesk na ktorého konci počuť hlas.
"Prešla si," výrazný no kľudný hlas ju prekvapuje skoro rovnako ako udalosti, ktoré teraz prežila.
"Č-čo? V čom? Čo sa deje? Kde to som a prečo som to musela všetko prežiť?" zavaluje neznámeho Martina svojimi otázkami hneď ako sa aspoň trošku zozbiera.
"Na všetko dostaneš odpoveď neskôr. Teraz je dôležitá iba jedna otázka. Chceš svoj život získať späť?"
"Jasné, ale.."
"Ale budeš musieť zabudnúť na všetko a všetkých, nebudeš môcť nikomu ukázať svoju tvár, nikoho osloviť a nikomu pomôcť nech to bude ktokoľvek."
"Ale prečo? Čo odomňa chcete?"
"To nateraz nie je podstatné. Jediné na čom záleží je či chceš svoj život späť za každú cenu."
"Čo všetko budem musieť pre to spraviť?"
"Počúvať všetko, čo ti poviem."
"Dobre."


...pokračovanie v najbližšej dobe..:-)