Profesor Walter Brandmüller poukazuje na to, že ak sa o páde Jeruzalema a "neľudskom" konaní hovorí vo svetle moderného výskumu, t. j. na základe kritického skúmania latinských, hebrejských a moslimských prameňov, stráca táto udalosť svoj výnimočný charakter, ako sa často predstavuje.
Tak napríklad z toho vyplýva, že úmysel stredovekých historikov bol iný ako len jednoduché zaznačenie historických faktov. Presná analýza textov ukazuje, že udalosti roku 1099 treba rozumieť v analogickej súvislosti s istými starozákonnými textami, a to na príklade z Knihy Jozue, kde je opísaný pád Jericha: "Ale mesto i so všetkým, čo je v ňom, nech je pod kliatbou zasvätené Pánovi!... Múry sa zosuli a ľud vnikal do mesta, každý z toho miesta, kde bol. Tak zaujali mesto. Potom mečom vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste: na mužovi i žene, mladíkovi i starcovi, na býkovi, ovci i oslovi" (porov. Joz 6, 17-21).
Alebo Apokalypsa hovorí: "Lis šliapali vonku za mestom a z lisu vyšla krv až po uzdy koni, na tisícšesťsto štádií" (Zjv 14, 20).
V tomto štýle sa pokúšali vyjadriť víťazstvo Božieho ľudu nad jeho nepriateľmi. Toľko k literárnej forme niektorých prameňov. Počet obetí preto pramene groteskne preháňajú. To ukazujú napríklad súčasné záznamy, ktoré sa našli v Genizze, v starej synagóge v Kaire; je v nich mnoho židovských mien, občanov Jeruzalema, ktorí po zabratí mesta emigrovali do Egypta.
A treba sa držať aj toho, že na rozdiel od prameňov, ktoré udávajú počet obyvateľov Jeruzalema 100-tisíc, skutočný počet obyvateľov Jeruzalema nikdy neprekročil počet 10-tisíc. A možno predpokladať, že na základe početných vojen s rozličnými moslimskými nepriateľmi už pred križiackymi výpravami sa tento počet značne zmenšil. Pri vojnovej hrozbe mnohí obyvatelia utiekli z mesta do okolia; kresťanov z mesta vyhnali. Je preto nutné rozsah krvavého kúpeľa z 15. júla 1099 oproti prameňom značne korigovať. Pri každom zaujatí mesta sa udiali hrôzy. Ani dobývanie Jeruzalema nebolo odlišné, aj keď sa, žiaľ, vykonalo rukami kresťanov.
V Európe bola správa, že Pánov hrob je opäť v rukách kresťanov, prijatá s nadšením. Výsledkom prvej križiackej výpravy bolo založenie kresťanského jeruzalemského kráľovstva. Organizované bolo podľa francúzskeho vzoru ako lénny štát s menšími križiackymi štátikmi: antiochijským kniežatstvom, edesským a tripoliským grófstvom.
Gottfried, statočný šľachtic, dostáva titul ochranca Božieho hrobu, pretože "nechcel nosiť zlatú korunu tam, kde Spasiteľ nosil tŕňovú". Už 12. septembra 1099 porazil niekoľkonásobnú presilu egyptského sultána pri Askalone. Panoval však len rok, následkom epidémie v 38. roku svojho života zomrel a bol pochovaný v Chráme Božieho hrobu. Jeho nástupcom sa stal brat Balduin, edesské knieža.
Križiaci, ktorí zostali v Palestíne, stavali alebo opravovali kostoly a hrady, ktoré zrútili mohamedáni. Pád Edessy v roku 1114 však ukázal, že kresťania nemôžu klásť víťaznému náporu mohamedánov vážnejší odpor.
Komentáre
zdroje