Dravé vlny ženúce sa oceánom, ako vojsko bezbranné sa náhle v diaľke na výstupe zo skál rozbíja a k jej nohám už len nevinné vlnenie zvýrený piesok prináša .

S príchodom ku prstom sa hlboké brázdy vo zvlnenej hladine vytvárajú, pokojná voda lýtkami preleja sa až ku krku, pohladí .. zanechá stopy viac v spomienkach ako na tele. 
Len kvapky vábené gravitáciou si hľadajú cestu, aby jednotu narušenú opať v celku nadobudli a rozpáleným oddýchnutým telom kĺžu .Telo .. vyhladené, slnkom bozkávané, morom dennodenne milované .. neúnavne , občas ostýchavo , v diaľke pri vstupnej bráne divoko ako len more dokáže ... všadeprítomne a všepohlcujúco a tak nekonečne oslobodzujúco .

Miliónmi rokov omývané kamene na pláži , zbavené hlbokých rán, udeleným odchýlením zo skál , slnku tvár nastavovali. Prijímajúc odovzdane teplo a pod hlavou ako mohútny vankúš jej ležali .
V rohoch zátoky ako oáza, z prívalových vľn zemina , čo ustala, jemnulinkým základom medzi bielym pieskom prebíjajúcej sa tráve sa stala a mohutné palmy vyrástli lemujúc rohy akoby ..dotyk skalám ponúkali.. Niektoré sa tiahli k pobrežiu , odvážne , ochránené bránou pred vlnami , týčiace , slnečníky pripomínajúce a ich tiene sa lámali v jemných vlnách , ponúkali ustatým očiam pred slnkom na chvíľu oddych .

Keď more burácalo , hučalo a chcelo nahnať strach , malá zátoka akoby vztýčila obranné skaliská a vlny rozdelené na mnoho vodných stúh ako vodopád odzbrojené dopadali na kamene . Ich moc sa niesla oceánom do diaľok , ale zátoka s dlaňami do široka otvorenými len pokoju, ich Sirenami na iných brehoch, v iných ďiaľkach do mora spať zvolávala.

Majákom pre dušu sa stávala , so slnkom na náprotivých horách oblačou rečou rozprávajúc , tiene dlhé .., mrakov si vysielali , a dúhami správy si podávali.
V noci keď jas hviezd zalial pláž a v hlbkách vôd sa lámali odlesky hviezd, dlane hviezdnemu prachu nastavila..
a na tvár , všade  hviezdny prach dopadal .. na vlasy ako perleť vo vlasoch ligotajúca sa na plesoch , hladil  . S vesmírnymi dotykmi láskať sa dá večnosť.

Mesiac sedával na brehu a kráčal od skál a cestou o cestách svojích rozprával. Všetko vtedy ustalo, vrava oceánu sa upokojila, vlny stíchli vášňou unavené , piesok snáď nečujnejšie ku dnu klesal.. aj ona vtedy opatrnejšie pieskom vedená slabým bielim svetlom kráčala, stopy  bez stôp zanechávala .

Tam dvíhajú ruky skál zaspávajúcich a v konejšivom zovretí ho po hviedznych cestách prepustia do brán snov.. za šepotu oceánu , spievania nočných vtákov a trblietania húfu rýb , v objatí, ktoré neopustí ...
Tam sa telo vyzlieka z únavy , tam zaspáva bolesť prvá a prebúdza sa medzi poslednými , tam pokojom prestupuje duša a v rytme vlastného srdca vtláča regenerujúcu energiu poľahky do žíl

Tam zatvárala oči a dotýkala sa prichodzích mrakov skôr v myšlienkach , vďaka ktorým sa realitou stali .
V klesajúcom kráľovstve mrakov .. keď inverzia u nás prichádza ...